Trmácam sa starou električkou naprieč celým mestom. Rača - Dúbravka, riadna štreka, plná vŕzgania, mykania a hegľovania, obohatená o občasné nadávky spolucestujúcich. Skrátka, romantika na pohľadanie. Kdesi pri Tescu pristúpil mentálne retardovaný muž v strednom veku. Postavil sa k predným dverám, neisto pozoroval okolie a častoval prekvapených nastupujúcich hlasnými pokynmi: "Postúpte ďalej do vozidla! Tam si sadni! Choď dozadu..." Zjavne sa necítil dobre, keď bol niekto v jeho blízkosti.

Ľudia mu postupne prestali venovať pozornosť (teda až na šokovaných novopristupujúcich). Keďže som sa vo svojom blogerskom zápisníku momentálne pasoval s jednou bájkou, tiež som po prvotnom šoku prestal vnímať jeho reakcie. Odrazu ma však prebrala veta, ktorá zaznela zo sedadla hneď za mnou. "Poďme sa postaviť za toho chlapíka, bude sranda." Obzriem sa a vidím dvoch -násťročných chalanov. Chcel som zareagovať, no nestihol som, lebo prišla odpoveď, ktorá mi vyrazila dych. "Vieš, ak by bol napitý (hlas spoza mňa použil iné slovo), to by bolo iné, ale takto... Veď on za to nemôže a vieš, koľko problémov musí kvôli tomu denne zažívať? Nechajme ho tak." Chlapcova odvaha mi vyrazila dych. Zastať sa chudáka, ktorého vlastne ani nepozná, pred rovesníkom a riskovať zosmiešnenie... To je sila.

Chalani vystúpili. A ja? Ohromene sedím a skúmavo, z pohýnajúcej sa električky, pozorujem mladíka, ktorý mi len pred pár minútami svojím postojom dokázal, že rytieri ešte stále existujú. Týmto článkom vzdávam hold všetkým novodobým rytierom, ako aj tým, ktorí na nich veria.

Autor: David Králik