S Vladimírom Hajdu sme sa stretli skoro ráno v divadle, ktoré ešte zívalo prázdnotou. V chalanskom pruhovanom tričku, ležérne natiahnutý na gauči, aby mu bolo pri rozprávaní čo najpohodlnejšie, mal, ako vždy, skvelú náladu. Hovoril síce o strednom veku aj o tom, ako musel kvôli zdravotným problémom trochu spomaliť a ako už aj tých milovníkov hrá z posledných síl, bolo však vidno, že také horúce to zase nie je. Enfant terrible divadla Astorka, našťastie, ešte vždy celkom nedospelo a má stále rovnaký životný life motív - celý život sa hrať.

Viete, že rozhovor vyjde presne na prvého apríla? Čo pre vás znamená tento deň?

Tak, je to deň bláznov a robia sa všelijaké blbiny, nie? Kedysi som ich robieval aj ja, no teraz sú už na to v divadle naši mladí tridsiatnici, tak to hádžeme na nich. Ale ktovie, možno sa tohto roku znovu zapojím aj ja.

Spomeniete si na svoj zvlášť vydarený prvoaprílový žart?

Ježiš, ja som rád, že si pamätám aspoň to, do ktorého divadla mám večer prísť a ktorá je moja manželka.

A keď niekto napálil vás?

Raz ma kamaráti odvolali z lyžovačky vo Vysokých Tatrách. Zatelefonovali mi akože z Čiech, že mám ísť okamžite na konkurz do Prahy. Tak som sa zbalil a odišiel do Bratislavy, prezliecť sa. Našťastie ma zastihli ešte tam, nie až v Prahe, a povedali, nech sa vrátim späť na hory, že je to prvý apríl.

Ako v takej situácii reagujete?

Chvíľu som do všetkého kopal a potom sa začal smiať. Ešteže som mal ako železničiarske decko réžijku, takže cestu som mal zadarmo. Akurát ma to stálo čas, čo som za tých šesťsto kilometrov strávil vo vlaku.

Nielen na prvého apríla máte v Astorke veselo. Skúšate síce jednu z najväčších svetových drám - Romea a Júliu - ale režisér Pitínský si vymyslel, že všetci herci budú šermovať. Ako vám to ide?

Pán režisér je úžasný, ako tam okrem romantiky a drámy vniesol aj množstvo humoru. A netýka sa to len šermovania. V divadle vládne tvorivý duch, ako už dlho nie. Všetkým sa zrazu veľmi chce, skúša sa po večeroch, v šatniach, na schodoch. Doslova na každom fleku sa niečo deje. Navyše sa divadlo omladilo. Prišli sem herci rovno zo školy, ešte mladší než naši mladí tridsiatnici, ktorí už tiež nie sú najmladší. Títo sa výborne hýbu, výborne vyzerajú a výborne šermujú.

Mňa skôr zaujíma, ako ste na tom so šermom vy?

Režisér ma najprv chcel obsadiť do inej postavy, kde bolo podľa scenára dosť súbojov. Pamätal si ma ešte z čias, keď u nás skúšal Matku, takže si myslel, že som mladší. Lenže, keď ma zbadal, zistil, že som mu dajako zostarol, tak mi dal Parisa, ktorý, naopak, šermuje najmenej. Svoj podiel však na tom má aj náš tréner šermu. Pre istotu som mu hneď vysvetlil, že mám operované obe kolená a v podrepe, čo je základný šermiarsky postoj, vydržím najviac päť minút. Upokojoval ma, že to nejako vymyslíme. No a hneď nato ma pán režisér preobsadil. Takže hrám Parisa, trochu postaršiu, a preto fyzicky menej náročnú postavu, no aj tak ma už na skúške seklo v krížoch.

Ale musíte aj šermovať, veď umriete v súboji, či nie?

No, v súboji... Aby som bol presný, napichnem sa Romeovi na fleuret, keď nesiem Júlii na hrob päťdesiat krásnych ruží. Oplakávam ju a on ma omylom v tej tme prebodne.

Aj tak ste čosi zo šermu museli zvládnuť. Prišli ste mu aspoň trochu na chuť?

Viete, čo ma nadchlo najviac? Originálne šermiarske úbory, ktoré nám doniesli z Maďarska. Všetci v nich vyzeráme úžasne, akurát, keď si ich oblečieme, nikto nevie, kto je kto. Máme ich kvôli bezpečnosti, aby sme sa navzájom neprepichli. Sú teda pevné, ale aj trochu nepriedušné, takže možno po pár reprízach sa už dokážeme navzájom identifikovať aspoň podľa smradu.

Šerm vás trénuje jeden z najvýznamnejších slovenských šermiarov Jozef Nagy.

Zhodou okolností ja sa s ním poznám ešte z gymnázia v Šamoríne, kam som chodil, lebo v Bratislave ma nikde nevzali. Bol o dva roky nižšie a už vtedy bol vynikajúci v Európe aj vo svete. No a teraz má na starosti nás.

Keď vám okolo ucha svištia fleurety, nie je to nebezpečné?

Je. Veď som si už na skúške skoro vypichol oko. No stále to nie je nič oproti tomu, ako som raz nakrúcal so Miloslavom Lutherom inscenáciu Zámok na juhu. Mal som tam šermiarsku scénu s Maťom Landlom a on mi počas ostrej rozťal čelo. Odvtedy nemám rád zbrane. Hoci, teraz máme tie úžasné ochranné obleky, takže sa až tak nebojím a s mojím fleuretom som strašný frajer. Ide mi to síce zo všetkých najhoršie, takže musím viac trénovať, ale myslím si, že to, ako si mám párkrát trošku pichnúť, už viem.

Išli ste za herca aj s vidinou rolí milovníkov, že raz budete držať v náručí krásne herečky?

Ja som si skôr predstavoval, že sa tam budem môcť stále hrať. Celé moje okolie športovalo, len ja som bol úplná trúba a nešlo mi nič. No potom som sa dostal do Ludusu, kde sme sa zrazu všetci hrali a bolo to úžasné. Podľa toho som si potom vybral aj povolanie, kde sa budem celý život hrať, a ešte mi za to zaplatia. Zostalo mi to dodnes, hoci niektorým kolegom tým občas idem na nervy. Oni si to herecké poslanie považujú, kým ja sa stále bláznim.

Predsa len, už máte po štyridsiatke. Vekom neseriózniete?

Akurát mi ubúda fantázie. Moje deti ma už pretromfnú.

Máte trinásťročnú dcéru a osemročného syna. Ste pre nich autoritou?

Ja som doma na nosenie peňazí a na hranie. Bohužiaľ, je o to čoraz menší záujem, teda o to vymýšľanie, lebo deti dospievajú a ja sa nemám s kým hrať.

Napriek imidžu večného decka ste sa však napokon dopracovali až k tým milovníkom. Hrali ste napríklad dekadentného Valmonta, ktorého vo filme stvárnil aj John Malkovich.

Áno a musel som opaľovať Zitu Furkovú (smiech). Ale máte pravdu, v poslednom čase už naozaj hrávam starnúcich milovníkov a neverníkov. No uvedomujem si, že je to preto, že nikto iný v divadle nebol poruke, tak som to na chvíľu vzal.

Baví vás to?

Jasné, veď každý večer mám inú babu. Raz Sládečkovú, nato Šiškovú, potom príde Kronerová a nakoniec Zita. A v Milovníkoch mám dokonca aj našu Júliu. Milan Lasica mi dal za milenku Luciu Gažiovú.

Máte tam niekoľko naozaj pikantných scén s jednou z najsexi slovenských herečiek. To je zrejme radosť hrať.

Áno, je to veľmi príjemné. No môj vek sa už hlási aj v tomto prípade. Minule som bol unavený, hrozne sa mi večer nechcelo do divadla, tak som sa doma posťažoval žene, ale odbila ma - ty sa máš čo sťažovať! Ideš na predstavenie, kde párkrát pohladkáš Gažiovú za kozičky, potom sa odbavíš za plentičkou a ideš domov. A vlastne má pravdu, čo sa ja mám čo sťažovať?

Veľkého zvodcu ste si zahrali aj vo filme Neverné hry. Tam ste boli skutočným lámačom ženských sŕdc, žiadna humorná divadelná nadsádzka. Polichotilo vám to?

To bolo naozaj príjemné, lebo podľa scenára ma ženy chceli bez môjho pričinenia. Jednoducho po mne túžili. Lenže tam bol zase problém, že moja hlavná milenka Zuzana Stivínová bola vo štvrtom mesiaci tehotenstva. Podľa scenára sme mali množstvo posteľných scén, lenže ja mám pred tehotnými ženami rešpekt. Sú pre mňa veľkým zázrakom, mali by sa nosiť na rukách, a nie byť na pľaci s cudzími hercami. A ešte k tomu v intímnych scénach. Stále som sa bál, aby som jej neublížil, a okrem toho som mal pocit, že tam už chlap nemá čo chodiť, je tam obsadené.

Ale film za to stál?

Áno, keď som ho videl, bol som až prekvapený, aké pekné kino to bolo.

Pribudli vám ctiteľky?

Ale prosím vás, veď tu nikto nechodí do kina. V podstate ten film nikto nevidel. Aby som bol populárny, na to sa musím objaviť v dvoch zábavných televíznych reláciách za sebou, vtedy za mnou všetci chodia a gratulujú mi, aký som bol smiešny. Tak sa dnes buduje popularita, že herci obiehajú humoristické relácie. Na slovenský film nikto nejde. A tak teraz za trest pripravujeme s mojím kamarátom Romanom Luknárom a režisérom Miloslavom Lutherom ďalší. Komédiu Tango s komármi.

Hoci typovo ste večný chalan, predsa len ste už oslávili štyridsiate druhé narodeniny. Uvedomujete si starnutie?

Len tým, že človek má viac chorôb.

Máte na mysli divadelný zájazd, z ktorého vás pred predstavením odviezla sanitka, lebo ste mali problémy so srdcom?

Áno, ale nechcem o tom hovoriť. U mňa je ten problém, že keď niečo robím, robím to na doraz. No vtedy sa zrazu predo mnou objavil varujúci prst, aby som trošičku ubral plyn. Takže po návrate z nemocnice som sa napríklad začal zaoberať záhradkou, urobil som doma poličku, namontoval vešiak. V živote som si nevšimol, že niečo kvitne, a zrazu, keď mi v predzáhradke vykvitlo šesť snežienok, bol som ohromne šťastný a vzápätí naštvaný, keď na ne zase napadol sneh. Učím sa rozoznávať muškáty a tulipány, o chvíľu začnem okopávať a veľmi sa na to teším. To sú dnes moje najväčšie zážitky, lebo ja som v živote fyzicky nepracoval.

A idem vám to? Vždy ste sám seba opisovali ako veľké nemehlo.

No vidíte a teraz, na staré kolená, začínam byť šikovný. Už bársčo dokážem. Teda, nie je toho veľa, ale učím sa.

Skúste byť na chvíľočku vážny. Ako sa človek cíti v takej chvíli, keď ho prestane poslúchať srdce?

Strašne som sa zľakol, lebo je to, akoby si na vás zrazu siahla smrť. Každý sa bojí smrti, aj ja. A okrem toho, aj tu ešte chcem byť. Ešte nechcem odísť, mne je na svete dobre.