Politická debata o privatizácii SPP sa v posledných dňoch ešte viac vzdialila od podoby vecného sporu o skutočných problémoch tohto jedinečného predaja a ešte vo väčšej miere pripomína súťaž, v ktorej každý účinkujúci ponúka divákom iba svoju vlastnú interpretáciu udalosti.

Predvolebná „diskusia“

Predseda strany ANO je voči vládnym stranám najmiernejší. Podľa neho predávajú menšinový podiel SPP, aby pred voľbami získali prostriedky a zároveň si tým v zahraničí kupujú imidž reformnej vlády. Keby privatizáciu odložili aspoň o rok, štát by získal o 30 až 40 miliárd korún viac.

Predseda HZDS zašiel ďalej tvrdením, že ponúknutá cena je o sto miliárd korún nižšia, ako je reálna a spýtal sa, čia je politická garnitúra, ktorá si buduje svoje postavanie rozdávaním štátneho majetku.

O tón ostrejší je predseda Smeru, ktorý povedal, že nemieni po voľbách zneisťovať nového vlastníka, ale že zriadi špeciálne tímy, ktoré sa pozrú na prsty politikom, prečo predávali lacno a nevýhodne. Najtvrdší postoj zaujala šéfka SNS, ktorá oznámila, že sa po voľbách nezastaví ani pred spochybnením predaja, lebo malá skupina ľudí nesmie ožobračovať svoj národ.

Na „mienkotvorný“ výklad opozície reagovala vládna strana vlastnou interpretáciou toho, prečo sa opozícia tak veľmi snaží. Predseda SDK(Ú) povedal, že plynárenská loby Smeru v zložení Václavík, Federič, Oremus, pôvodom z SPP, bojuje o bývalý podnik, aby ho mohla rozkrádať. Podpredseda SDKÚ za snahou HZDS postrehol signály, že o SPP má záujem samotný Rezeš.

Aj keď je pravdepodobné, že s blížiacim sa dátumom volieb budú politici aj naďalej oslovovať verejnosť predovšetkým jednoduchými „posolstvami“, predaj 49-percentného podielu SPP má závažný politický rozmer, ktorý vyplýva zo skutočnosti, že ide o neopakovateľnú transakciu s dlhodobými následkami pre celú republiku.

Ani najlepšia, ani podhodnotená

Po otvorení obálok s ponukami záujemcov o SPP vzbudila najväčšie rozpaky a pochybnosti práve skutočnosť, že iba v jednej z nich sa nachádzala aj ponuka. Otázka znie, či osamelosť uchádzača nediskvalifikuje celý tender a či neovplyvnila ponúknutú cenu do takej miery, že je povinnosťou zodpovedných politikov, aby umožnili nové hľadanie najlepšieho investora.

Je známe, že pre sedem silných plynárenských spoločností bol SPP taký zaujímavý, že vynaložili nemalé prostriedky na hĺbkový audit v ňom. Tri sa združili do konzorcia, aby dali ponuku, ostatné na ňu rezignovali. Ak svoje dôvody, pre ktoré sa na súťaži nezúčastnili, našli počas auditu v SPP, sotva možno predpokladať, že by v ďalšom kole prišli s rádovo vyšším návrhom.

O tom, že záujem firiem Ruhrgas a Gaz de France o SPP bol naozaj veľký, svedčia dôležité fakty. Ich pôvodný partner, taliansky Snam, z konzorcia vystúpil, lebo nechcel rešpektovať cenu, ktorú mienila ponúknuť nemecká a francúzska spoločnosť.

Ruhrgas a Gaz de France prijali do konzorcia Gazprom a vyšli mu v ústrety až tak veľmi, že za neho uhradia jeho podiel na transakcii a dohodli už aj spôsob, akým Rusi budú svoj dlh splácať.

Konzorcium nebolo jediné, ktoré privatizačnej komisii doručilo svoju obálku. Tú poslal aj americký Williams. Aj keď v nej bol iba oznam, že ponuku nepredloží, pred jej otvorením to nemohol nikto s istotou vedieť.

Možno preto povedať, že cena, ktorú ponúklo za menšinový podiel SPP konzorcium troch spoločností, vzišla z konkurenčného prostredia. Viacerí analytici však skonštatovali, že keby malo konzorcium konkurenta aj po otvorení obálok, určite by na výzvu privatizačnej komisie, nech uchádzači vylepšia svoje návrhy, zareagovalo zaokrúhlením svojej ponuky smerom nahor.

Z toho vyplýva, že cena, ktorú konzorcium ponúklo, nie je síce jeho najlepšia, ale nie je ani podhodnotená. Neposkytuje preto dôvod, aby bol tender zrušený kvôli neudržateľne nízkemu výnosu. Na rozdiel od politikov je to záver, na ktorom sa zhodli nielen ekonomickí analytici, ale aj plynárenskí experti.

Čím je pre nich SPP

Analytici a experti sa zhodli v tom, že politici až neznesiteľne ľahko hovoria práve o veciach, o ktorých nemôžu nič vedieť - napríklad o primeranej cene za SPP. Analytik Pavol Ondriska podotkol, že o nej môžu zodpovedne hovoriť len subjekty, „ktoré urobili detailné ocenenie podniku“ a že vyjadrenia všetkých ostatných „možno charakterizovať ako prázdny populizmus“.

Plynárenský expert Arpád Demko, bývalý riaditeľ SPP, vyhlásil, že určiť skutočnú cenu tohto podniku dokáže na Slovensku iba málo ľudí. Že on sám by si „netrúfol cenu hádať rádovo ani na dvadsiatky miliárd“. V porovnaní s politikmi a ich „odbornými skupinami“ je zdržanlivosť exriaditeľa SPP priam príkladná.

Arpád Demko sa do diskusie o privatizácii SPP zapojil dvoma mimoriadne dôležitými upozorneniami. Všetkým pripomenul, že podniky sa nepredávajú za účtovnú hodnotu a že trhová cena závisí aj od toho, čo si ktorý záujemca od kúpy sľubuje. Podľa neho konzorcium Ruhrgas, Gaz de France a Gazprom od kúpy SPP očakáva viac, ako ktokoľvek iný. Keďže prehrali súťaž o český Transgas, slovenský SPP pre nich nadobudol až strategický význam.

Je paradoxné, že práve riaditelia SPP, bývalý i terajší - Arpád Demko a Miroslav Lapuník - zdôrazňovali práve to, čo malo byť doménou politikov. Aký význam bude mať predaj SPP pre podnik samotný, pre štát a jeho občanov.

Dobré rozhodnutie

„Dôležitejšie ako cena je to, ako investor zhodnotí SPP, aby zostal platiteľom daní na Slovensku a bol generátorom ekonomiky,“ povedali páni riaditelia, a z tohto hľadiska je konzorcium troch spoločností pre Slovensko dobrou alternatívou.

Pre SPP a Slovensko je ideálne, ak sa producent plynu, teda Gazprom, dohodne so svojimi odberateľmi, spoločnosťou Gaz de France a Ruhrgas, že budú ako prepravcu využívať práve SPP. Ako jeho spolumajitelia nemajú dôvod, aby investovali do výstavby nových plynovodov cez Poľsko či cez Baltické more, pretože môžu hnať plyn cez podnik, ktorý im takmer spolovice patrí.

Tým je zaručené, že SPP a Slovensko nestratí svoju tranzitnú hodnotu, o ktorú by mohlo prísť, keby producent plynu a jeho odberatelia neboli zainteresovaní na ich maximálnom využití.

Analytici Karel Hirman a Alexander Duleba, ktorí mali vo viacerých prípadoch kritický názor na energetické rozhodnutia Dzurindovej vlády, v tomto prípade sa zhodli s plynárenskými praktikmi. Podľa Dulebu by bol vstup konzorcia do podniku dobrým rozhodnutím. Podľa Hirmana je aj cena, ktorú ponúklo za SPP, „korektnou cenou od korektných partnerov“. Mohli si to dovoliť, lebo analytici, na rozdiel od politikov, vo voľbách nekandidujú.