Vladimír Hajdu/Juraj Kemka, Gabriela Bírová/Anikó Vargová, Marián Zednikovič, Vlado Černý * Premiéra 7. a 8. marca 2002

Happy birthday… Určite aj táto banálna pesnička stála kdesi pri zrode Pinterovej hry Narodeniny. Je jedno, čo a kedy slávime, oslávenci sú aj tak iba zámienkou. Takže, aký dostaneš darček, milý Stanley? Plechový bubienok? Krásne!

Východisková situácia je štandardne divadelná. Penzión, ktorý asi penziónom ani nikdy nebol, ale zostal trčať na akomsi obskúrnom zozname hotelov. Rezignovaný manžel pod papučou (trpezlivý Peter Šimun) verzus vädnúci sexappeal domácej panej Meg (stále vzrušujúca Zita Furková) oživený prítomnosťou mladého podnájomníka Stanleyho (presvedčivý životný stroskotanec Vladimír Hajdu alebo o niečo viac kalkulujúci Juraj Kemka). Ako keď dáte vločky do skysnutého mlieka, navonok to vyzerá ako pravý English breakfast, ale jesť sa to nedá. Vyrušenie zo stereotypu nudného ako rad lehátok, ktoré manžel Peter ako správca pláže dookola upratuje, prináša dvojica zvláštnych návštevníkov. Goldberg (autoritatívny Marián Zednikovič) a McCann (komicky neistý Vlado Černý) sú postavičkami už svojimi menami, nieto ešte vykladanými historkami či záhadným poslaním.

Absurdita je u Pintera kondenzovaná do nič nehovoriacich a predsa tak povedome znejúcich replík. Pinter má tak trochu smolu - postupy, ktoré vo svojej dramatike rozvíjal, sa medzičasom stali takým bežným arzenálom divadla i života, že ich objavnosť pomaly už ani nevnímame. Kľúčom na realizáciu Pinterových hier je asi chápanie autorovho zvláštneho vzťahu k realite: „Všetko, čo sa deje v mojich hrách, je realistické, ale nepíšem realistické hry.“ Skúste takýto výrok zinscenovať!

Režisér Strnisko necháva nezmyselnosť vzťahov vyniknúť na viac-menej realistickom podklade. Pravé džentlmenské kostýmy Simony Vachálkovej rozkvitli do nádhernej hyperboly v kostýme večerných šiat majiteľky penziónu Meg. Malinké javisko Astorky sa scénou Paľa Andraška záhadne zväčšilo do šírky i do výšky, pričom evokovalo provincionálnu zatuchnutosť i malomeštiacky nevkusnú útulnosť. Hudba Mariána Vargu pôsobila však akoby priveľmi lacno komediálne.

Narodeniny nie sú hrou, v ktorej sa môžete pripojiť na postavu či príbeh, ako je to u viacerých astorkárskych produkcií. Pinter i Strnisko ponúkli intelektuálnejšiu zábavu, so všetkými výhodami i nevýhodami. Môžete sa veľmi dobre baviť na vydarených hereckých výstupoch, oceňovať inováciu v repertoári. Pinter na Slovensku zďaleka nie je priveľmi často uvádzaný. Ale takisto môžete odísť z divadla s otázkou, o čom to vlastne bolo. O ničom alebo o všetkom? Asi najväčšou emóciou premiérového večera zostala teda rozlúčka so zanedbaným a predsa divadelne takým milým priestorom starej Astorky, v ktorom prežili herci Astorky i režisér Strnisko tak veľa.