„Pre mňa je film zábava, ktorá stojí na príbehu – postavy zažívajú a cítia čosi konkrétne. Najradšej sa držím Hitchcockovej koncepcie kina: rozptýlenie, spárené s humorom a pokiaľ možno zbavené arogancie,“ napísal Truffaut roku 1981.

Je film dôležitejší než život? Truffauta to zamestnávalo do smrti. Jeho filmy pritom vždy boli čiastočne aj jeho autobiografiou. Vyrastal ako nemilovaný jedináčik parížskeho architekta u starej mamy. V štrnástich prestal chodiť do školy, nasledovali pokusy o samovraždu a pobyt v polepšovni.

Vo svojich veľkých legendách Strieľajte na pianistu! a Jules a Jim hravo skombinoval remeselné triky vtedy čerstvej Novej vlny: nervozitu ručnej kamery, zoom, letecké zábery.

V Strieľajte na pianistu!, zlúčenine rozprávky, kriminálky a osudovej drámy, vládne na plátne so svojimi nekonečne smutnými arménskymi očami spevák a šansoniér Charles Aznavour. V Julesovi a Jimovi, pocte fascinujúcemu a neriešiteľnému fenoménu ľúbostného trojuholníka, máme vedľa seba tri rovnocenné hlavné postavy: Jeanne Moreau, Oskara Wernera a Henriho Serra. Jules a Jim, tak to Truffaut chcel, sa majú divákom všetci traja zapichnúť do srdca. Pri parížskej premiére bol Truffaut odmenený pätnásťminútovými ováciami.

K sláve trojdomácnosti - ménage a trois - veľmi prispela hudba Georgea Delerua. A klasický truffautovský melancholický Oskar Werner, samozrejme. Neskôr sa objavil napríklad v hlavnej úlohe Fahrenheita 457.

Najambicióznejším a podľa kritiky najintímnejším a aj najkrajším Truffautovým filmom je však Zelená izba z roku 1978. Julien Davenne (Francois Truffaut) žije tichým životom redaktora regionálnych novín, desať rokov po prvej svetovej vojne v provinčnom mestečku. Na „poli cti“ mu za vojny zahynuli kamaráti a čoskoro na to mu zomrela manželka Julie. Davenne túto smrť odmieta akceptovať. Má svoju izbu spomienok, do ktorej okrem neho nikto nesmie vstúpiť.

„Napriek všetkým zvyklostiam máme k mŕtvym rovnako agresívny a vášnivý vzťah ako k živým,“ povedal Truffaut po premiére. „Musíme zabudnúť na mŕtvych?“ Francois Truffaut nie je zabudnutý ani osemnásť rokov po smrti. Pôvodne filmový kritik a spolutvorca Novej vlny, z času na čas vo vlastných koprodukciách (napríklad v Spielbergovom Blízkom stretnutí tretieho druhu) príležitostný herec. V žiadnom inom filme však nebol prítomný pred kamerou tak intenzívne ako v Zelenej izbe.

Žiadne zahmlené zábery strateného šťastia, len zúrivé pobúrenie faktom smrti, proti ktorej sa rúti do útoku. Vedľa „zelenej izby“ zriadi v ruine kaplnky mauzóleum so sviečkami a fotografiami mŕtvych. Kamera tu celé minúty spočíva na obrazoch všetkých, ktorých Truffaut uctieval: Marcel Proust, Oscar Wilde, Maurice Jaubert a – Oskar Werner, jediného, čo v čase nakrúcania ešte žil. Werner zomrel šesťdesiatjedenročný, dva roky po Truffautovi.

Francois Truffaut bol filmár, fascinovaný krásou nádherných herečiek. Film bol preňho napriek všetkému hlavne priestor, v ktorom sa pohybovali a konali krásne ženy. Niektoré jeho filmy sklamali jeho uctievačov, Stanley Kubrick mu vyčítal, že je schopný nakrútiť aj konvenčný film. Akokoľvek boli jeho filmy rozdielne, vo všetkých cítiť motív jeho osobných, možno nevedomých posadnutí - tým, čomu hovoril „sladká pokožka žien“. K malému dieťaťu sídliacemu v mužskej duši. Jean Luc Godard vo svojich filmoch smeroval k intelektuálnej kvalite. A to, za čím sa hnal Francois Truffaut, bola kvalita citu.