"Za socializmu, keď v mlyne bola sýpka, nám otravoval život prach z obilia. Ani okno som nemohla otvoriť. V posledných rokoch je tu najmä po daždi smrad na nevydržanie," povedala Oľga Kolesárová, ktorá býva v susedstve mlyna. Ona si už zvykla, ale keď však prídu vnúčatá, idú sa zadusiť. "Nechápu, ako tu môžem žiť. Susedia sa preto odsťahovali. Aj ja by som najradšej odišla. Ale kto kúpi dom, v ktorom sa nedá dýchať?"

Mlyn od domu delí len záhradka a plot. Vodu zo studne radšej prevára, na pitie kupuje minerálky. "Už aj stromy mi prestali rodiť. Cítia, že niečo nie je v poriadku. Všetci z dediny vedia, že sú tam jedovaté látky."

Dedinčania sa roky sťažujú na obecnom úrade. Starosta Ján Michalko bol bezradný. "To svinstvo je tu od čias bývalého štátneho majetku. Potom mlyn kúpila súkromná firma. Viackrát som majiteľov vyzval, aby prišli urobiť poriadok, vypisoval som im listy, ale dodnes sa neozvali."

Celoslovenská výzva Greenpeace, aby starostovia a primátori organizáciu informovali o skládkach nebezpečného odpadu, Michalka potešila.

"Keď som dostal od nich list, hneď som im odpísal. Som rád, že ľudia z Greenpeace nebezpečné látky, ktoré nám roky otravujú život, aspoň bezpečne uložia. Je to ako časovaná bomba." (sen)