Vladimír Balek (1953) - teoretický fyzik, učí na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského. Zaoberal sa pohybom častíc a šírením sa svetla okolo čiernych dier, vnútornou stavbou neutrónových hviezd, brzdným žiarením pri zrážkach elementárnych častíc, vlastnosťami elektrického oblúka, plasticitou, obtekaním otáčajúcich sa telies, v súčasnosti sa venuje najmä kozmológii. V rokoch 1991 až 1996 bol autorom a hercom divadla GUnaGU. Napísal knihu Prečo svietia hviezdy (1986), divadelnú hru Bielikovci, čiže skrytý pôvab pracujúcej inteligencie (1990) a päťdesiat pesničkových textov, vrátane dvoch poľských a jedného v jazyku vznešených elfov.

Divadelník Viliam Klimáček spomína vo svojej knihe GUnaGU - príbeh jedného divadla VLADIMÍRA BALEKA viackrát. Ako neopakovateľného herca, dramatika, textára. Hovorí, že Balek v sebe nezaprie fyzika, ktorý je básnikom. Balek je uznávaný teoretický fyzik, jeho meno je obsypané akademickými titulmi, tie však nerád priznáva. Skromnosť vždy k nemu patrila, aj keď niektoré jeho divadelné úlohy a texty v GUnaGU sú nezabudnuteľné. Jeho kancelária je asketická - knižnička, počítač. Na stene reprodukcia Escherovho obrazu, ktorý akoby hovoril - sú aj iné pohľady na svet. Kým z Vlada Baleka niečo vypadne, dlho rozmýšľa. A potom to ešte rád upravuje.

Ako by ste normálnemu smrteľníkovi vysvetlili svoju profesiu? Čo robí teoretický fyzik?

"Skúsim to na príklade. Povedzme Archimedes. Mal zistiť, či je zlatá koruna naozaj zlatá, alebo je do nej pridané striebro. Keď si líhal do vane, napadlo mu to slávne 'teleso ponorené do kvapaliny'... poznáte to. Úlohu vyriešil a popritom, ako bonus, vymyslel novú teóriu. Ale radový teoretický fyzik teórie nevymýšľa, iba rieši úlohy. Preto sa neocitne v učebnici fyziky s malou fotografiou na okraji strany."

Preto ste začali s divadlom - aby vaše väčšie fotografie vyšli v katalógoch a programoch?

"Žartujete, ale... keď som bol pred Vianocami v kníhkupectve, z ničoho nič som sa uvidel trikrát - na obálke knihy Viliama Klimáčka. Chvíľu som mal pocit, akoby mi zlyhal statokinetický orgán. Nevedel som, či skutočný ja som ten pri pulte alebo ten na obálke. Pri pulte som bol bezmenný jedinec v dave, zatiaľ čo na obálke som bol fakt. Možno nie zvlášť významný, ale neoddiskutovateľný. Priam som videl nejakú adeptku divadelných vied, ako si o mne pýta materiály v archíve Divadelného ústavu. (máva ako na kameru) Ďakujem, Viliam!"

Ako bývalý autor a herec divadla GunaGU ste prispeli k mnohým kultovým hrám, vaše piesňové texty sa páčili. Prečo ste vlastne v divadle skončili?

"Nikdy som nebol ako spoluzakladateľ GUnaGU Ivan Mizera, ktorého divadelníctvo bolo ako prírodný úkaz. Keď hral na klavíri, zdalo sa, že každú chvíľu začnú odfrkávať klávesy. Pre mňa bolo divadlo skôr záslužná povinnosť, aby som použil termín Immanuela Kanta. Niežeby som tovar, ktorý som dodával GUnaGU, považoval za nekvalitný. To by som naň nedával svoju značku. Tie texty pesničiek... niekedy som sa až čudoval, ako sa slová pred mojimi očami samy skladajú k sebe a vzniká niečo, čo má začiatok, stred a koniec. Ale v tom niečom mi niečo chýbalo. Bol som ako remeselník, ktorý vyrobí stoličku so solídnymi technickými parametrami - pevnosťou, pohodlnosťou, vzhľadom a dokonca, ako sa na dobrý remeselný výrobok patrí, aj s dušou. Lenže tá stolička v hĺbke svojej duše nevie, prečo je na svete. Takže to bolo ako v tom Satinského výroku: dávam do toho maximum a výsledok - minimum. Samozrejme, ma len teší, ak to niekto, kto za mojej éry chodil do GunaGU, vidí ináč. Keď je divák spokojný, divadelník musí byť dupľom spokojný. Koniec koncov Ivan Mizera kedysi razil heslo GunaGU - divadlo pre ľudí."

Dá sa nájsť nejaká spoločná črta vašich vedeckých, divadelných a textárskych aktivít?

"Asi to riešenie úloh. Pamätáte sa na hodiny matematiky. Dvaja robotníci betónujú chodník a jeden vybetónuje toľko a toľko za taký a taký čas, zatiaľ čo druhý... takéto vzrušujúce príbehy. Musíte prísť na tú fintu. Vydeliť to rýchlosťou, zostrojiť tetivu, vziať kozu do člnka, aby nezožrala kapustu... Ako vo filme o Chaplinovi. Keď začal nakrúcať Svetlá veľkomesta, nevedel dôjsť na to, ako zariadiť, aby si hrdinka - slepá kvetinárka myslela o hrdinovi - tulákovi, že je boháč. Celý mesiac si písal do denníka 'nenakrúcalo sa', 'pršalo', 'dal som hercom voľno', 'zasa pršalo' a tak. Potom niekde buchli dvere a jemu sa v hlave rozsvietila žiarovka. Bude zápcha, tulák prejde cez cudzie auto, zabuchne za sebou dvere a kvetinárka si bude myslieť, že sa v ňom priviezol. Wow!"

Časy, keď chceli byť chlapci vedcami, sú už minulosťou. Nové vedecké objavy valcujú iné správy, deti majú iných hrdinov. Čím vás fascinuje dnešná veda?

"Aj o vede sú správy. Ovca Dolly, voda na Marse, teleportácia, tmavá energia, rozlúštenie genómu, žiadna tmavá energia... stále niečo je. Na mňa, keď som bol chlapec, veľmi zapôsobila jedna pasáž z knihy Stanislawa Lema K mrakom Magellanovým. To bola taká socialisticko-realistická sci-fi. Bola tam raketa vyslaná k ďalekej hviezde a matematik Goobar, ktorý jedného dňa objaví, ako prekonať kritickú rýchlosť, pri ktorej by posádka mala zomrieť. Podľa Einsteina nezmysel, ale čo už. No a ten Goobar píše vzorce pred kozmonautmi natlačenými v posluchárni, celá Zem ho sleduje v priamom prenose, a on, keď dôjde na koniec tabule, pokračuje vedľa na stene. To bola vec! Úžasné bolo najmä to, že keď už budem pri tej tabuli, mojím vzorcom bude každý rozumieť. Škoda, že to Lemovi nevyšlo. Platón sa kdesi sťažuje, akí nevedomí sú Heléni v tom, že niektoré dĺžky nie sú súmerateľné. Píše, že to ani nie je stav ľudský, ale skôr nejakých prasiat. Koľkí z nás po dvetisíc rokoch tušia, o akých dĺžkach je reč?"

Lemovi to nevyšlo. Ale veda je, predpokladám, aj vzrušenie. Ktorý objav v posledných rokoch vám spôsobil závrat? Apropo, môže vlastne dnešná veda spôsobiť závrat aj nám, nevedcom?

"Niečo ako závrat som zažil minulé leto, keď som čítal článok o tom, ako sa v deväťrozmernom priestore pritiahne trojrozmerná brána k sedemrozmernej bráne a rozpustí sa v nej, čím vznikne náš starý dobrý trojrozmerný vesmír. Ale to sa asi nedá nazvať objavom. Skôr dômyselnou špekuláciou. Dodávam, že brány sú plochy, na ktorých sú upevnené konce strún, a struny sú najmenšie stavebné jednotky hmoty. Teda aspoň ak veríme ľuďom, ktorí bádajú vo vysoko matematickom odvetví fyziky, zvanom teória strún, alias strunárom. Ale ešte k tomu závratu. Nevyvolalo ho pohadzovanie rozmermi, ale to, aké kúzla dokázali autori článku so vzorcami, ktoré sú pre strunára materskou škôlkou. Aj ja, nestrunár, mám o nich akú-takú predstavu. Dokonca o nich prednášam študentom. Lenže taký závrat sa dá zažiť aj pri Archimedovom zákone, keď človeku dôjde jeho logika. To 'teleso ponorené do kvapaliny', ktoré je pre väčšinu z nás ukážkovým príkladom neužitočnej vedomosti, by som odporučil závratuchtivému priaznivcovi vedy viac než čierne diery, stroje času alebo bránové svety. Nie je zvláštne, že na to, aby sme vedeli, koľko vážia veci vo vode, nám stačí logická úvaha? Nemusíme nič vážiť, dokonca by sme ani nemuseli nikdy nijakú vec vo vode vidieť."

Veda sa dnes spomína v médiách len v kontexte "užitá veda", akoby to bola nejaká formula 1 technológií. "Čistá veda" akoby už nebola zaujímavá. Ani v spoločenských vedách - koho už zaujíma čistá filozofia so svojimi systémami, alebo hoci čistá muzikológia, ktorá analyzuje Beethovenove sonáty. Aký význam má pre dnešnú spoločnosť čistá veda?

"S tými médiami sa mi to nezdá také zlé, viď ovca Dolly a spol. No váš muzikológ sa do správ asi nedostane. To by bol titulok: 'Sonátová forma rozlúštená - partitúry skrývajú neznámu verziu Gödelovej vety!' Význam vedy... Istý Diogenes z Apolónie mal teóriu, že myslenie je rozptýlené vo vzduchu a jeho dávka nám vnikne do mozgu pri každom vdýchnutí. Takže kým dýchame, myslíme. Keď nejaká grantová agentúra udelí grant na hľadanie významu vedy, riešiteľ by mal rozpracovať túto ideu."

Čím prispievate na plodnú pôdu vedy vy osobne?

"V tejto chvíli píšeme s mojím študentom článok o tom, že gravitačné vlny, keď sa šíria v rozpínajúcom sa vesmíre, majú nadsvetelnú rýchlosť. Prišiel na to on. Volá sa Vratko, ako ten ded vševed z rozprávky Plavčík a Vratko, čo osúšajú slzy sveta. Ale nerobte si ilúzie. Na širokom láne vedy som toho veľa nevykonal. V Kjóte je starobylý budhistický chrám Rjóandži, čiže Chrám mierumilovného draka, a tam, na vodnej nádrži pred čajovým domom, je nápis 'ware tada taru o širu'. To je zenový výrok, ktorý sa obvykle prekladá 'učím sa len preto, aby som bol spokojný'. Z čoho mám byť spokojný, sa tam nehovorí. Predpokladám, že keby som sa na to spýtal zenového majstra, udrel by ma bambusovou palicou. Pre moju spokojnosť je dôležité, aby som mal materiál na vymýšľanie, hranie sa, skúšanie fínt. Takže to, že môj prínos k svetovej vede je, hm, dosť skromný, ma ani veľmi nemrzí."

Nedávno ste sa vrátili z pobytu v Japonsku. Ako bolo?

"Bol som päť týždňov v Kjóte na konferencii o kozmológii. Bol som väčšinu času zahltený vedou - chodením na prednášky, do knižnice, chystaním si prednášok, diskusiami, bádaním o otázkach, ktoré vyplynuli z diskusií - takže som vnímal Japonsko len podprahovo. Aj prehliadku staroslávneho mesta Kjóta som absolvoval posledný deň systémom tri chrámy za tri hodiny. Ale to podprahové pôsobenie Japonska bolo veľmi intenzívne. Aj to, že som sa tak usiloval - druhá vec je, s akým efektom - pripisujem duchu miesta. Akoby som bol aj ja povinný pracovať zo všetkých síl pre slávu cisára a veľkosť Japonska."

Necítili ste nejaké kultúrne bariéry? Japonská civilizácia je predsa len veľmi odlišná.

"Neviem, či sa to dá nazvať kultúrna bariéra, ale mal som pocit, že zaberám zbytočne veľa miesta. Keď idete v Kjóte po chodníku, po celý čas vás spredu aj zozadu obchádzajú bicyklisti. Sedia vzpriamene a v tvári majú taký priam extatický výraz. Niekedy za mladým mužom, ktorý sústredene šliape do pedálov, stojí dievča na stúpačkách a hrdo sa ho drží za pás. No a keď som šiel po chodníku ja, každú chvíľu niekto za mnou musel zabrzdiť. Vyriešilo sa to v duchu východnej zdvorilosti. Ustúpil som nabok, uklonili sme sa a on pokračoval v jazde. Ale miestnemu chodcovi sa to nikdy nestalo. Možno je to zaberanie miesta v nás západniaroch zakódované. Vezmite si také dvere. Japonci ich odsúvajú, zatiaľ čo my ich otvárame. Akoby sme hovorili: 'uvoľnite miesto, ja prichádzam!'. Tie takzvané kultúrne bariéry sú vlastne ideálnym prostriedkom, ako sa niečo o sebe dozvedieť."

FOTO SME - PAVOL FUNTÁL

S Petrou Langerovou na skúške hry Búrka. FOTO - JOZEF UHLIARIK

Ako Slávkin litovský brat v televíznej inscenácii Niekedy by som ťa zabil.

FOTO - ARCHÍV STV

So Slávkou Halčákovou v hre Pressburger Blut.

FOTO - ARCHÍV DIVADLA GUNAGU