Všetky tri fotografie pochádzajú z New Yorku a sú dielom miestneho profesionála. Predstavujú členov rodiny Jána Krištofíka z Trnavy. Tento človek, môj dedo, cestoval do Spojených štátov tri razy. Najskôr sám, potom sa v roku 1912 do Uhorska vrátil a presvedčil moju babičku, aby pricestovala za ním, a hneď sa do USA vrátil. Babička za ním cestovala v roku 1913 na lodi Karpaty a zažila záchranné práce pri stroskotaní lode Titanic.

V roku 1914 sa im narodil môj otec, Ján Krištofík junior. Bývali neďaleko New Yorku, v Perth Amboy, a dedo, skúsený Amerikán, ako ho volali v Trnave až do smrti, pracoval ako hlavný majster v továrni na výrobu porcelánových izolátorov, sanitnej keramiky a kúpeľňovej vybavenosti. Bol veľmi schopný organizátor, rýchlo zvládol jazyk aj technológiu celej výroby a keďže sa pracovalo iba v dvoch zmenách, mal aj vlastnú špeditérsku firmu. Okrem toho bol správcom nájomných domov v celej štvrti a aby zarábala aj manželka, popri výchove detí jej zveril domovníctvo. V roku 1920, keď mal môj otec šesť rokov a mal ísť do školy, dedo rozhodol, že sa rodina vráti do Trnavy. Keď však usúdil, že situácia v prvej ČSR ešte nie je dosť konjuktúrna, vrátil sa sám do USA ešte raz a v nasledujúcich šiestich rokoch sa mu podarilo svoj majetok výrazne zveľadiť. Potom už celá rodina žila v Trnave, dedo bol vlastníkom pôdy, majiteľom domu s prístavbou, chovateľom a handliarom hovädzieho dobytka a koní. Nadrozmerná stavba, ktorá sa voľakedy používala ako budova na hranie pašiových hier, mu slúžila ako hospodárska budova. To všetko si už pamätám aj z vlastného detstva. A aj to, akú veľkú úctu požíval môj dedo vo svojom okolí.

Počúvali sme Londýn a viaceré stanice USA, ktoré sa podarilo zachytiť, na čo nám slúžil rádioprijímač z Holandska, a tak dedo vedel s predstihom, ako sa vo svete vyvinie situácia a nebál sa o veciach hovoriť aj nahlas. O nič zo svojho majetku neprišiel, stačil polia premeniť na stavebné parcely a do stodoly po pašiových hrách zhromaždil zásoby trvanlivého stavebného materiálu. Dá sa povedať, že až do smrti si udržal vysoký životný štandard.

Na prvej fotografii je Ján Krištofík s manželkou Albínou, s dcérou Jozefínou a synom Jánom v roku 1916. Obe ďalšie fotografie zobrazujú deti Jozefínu a Jána v lete roku 1917: jedna s trojkolkou, druhá s koníkom. Dcéra Jozefína prišla v roku 1918 s celou rodinou do prvej ČSR, ukončila stredoškolské vzdelanie, stala sa úradníčkou a vydala sa. S rodinou doma udržiavala písomný kontakt, aj rodnú reč sa snažila udržiavať si na dobrej úrovni.

Stano Krištofík, Prešov

Mnohí z vás si uchovávajú podobné spomienky na už nežijúcich blízkych, dokumenty o minulosti. V rodinách sa zavše s pietou, zavše rozpačito prekladajú z miesta na miesto fotografie a rôzne písomnosti z čias prastarých mám, otcov, strýkov, tiet, známych. A o tie ide: Zachráňme spoločne, čo sa ešte dá.

Čo konkrétne máme na mysli?

Fotografie obyčajných i nekaždodenných verejných udalostí (slávnosti, divadelné predstavenia, majálesy, vojenské prehliadky, športové podujatia). Fotografie zo súkromného života, najmä z rôznych činností. Zábery pamätníkov, sôch, ktoré už nejestvujú, dobových dopravných prostriedkov, prírodných pamiatok. Pohľadnice i listy z čias mierových i z prvej a druhej svetovej vojny, z vojenčiny i zo zámoria, od tých, čo tam odišli. Písomnosti, ako sú úradné oznámenia, osobné doklady, súdne rozhodnutia, zaujímavá súkromná i obchodná korešpondencia, denníky, pamätníky - slovom všetko, čo vydá svedectvo o dobe, o človeku v nej.

Tu treba vysloviť dve dôležité prosby: Bez určenia KTO je na fotografii, ČO zobrazuje, z AKÉHO obdobia pochádza, k ČOMU sa viaže a prípadne bez ďalších širších informácií, dalo by sa povedať príbehov, fotografia či písomnosť nie je dokumentom, nemá výpovednú hodnotu a nemožno ju použiť. Okrem toho, každý dokument treba na rube očíslovať, označiť menom majiteľa či odosielateľa a v osobitnom sprievodnom liste napísať k číslu spomínaný popis, "príbeh". Ide o obdobie prvej polovice 20. storočia. A ešte niečo, nekvalitné xerokópie nie sú reprodukovateľné.

Ako to, čo pošlete, použijeme?

Obsahovo najzaujímavejšie a najoriginálnejšie materiály uverejníme na stránkach SME, čo bude istotne uznaním úsilia o ich záchranu. Ak pošlete pútavý materiál, neskôr z neho vznikne zaujímavá a originálna publikácia.

Kam posielať materiály?

Vydavateľstvo Q 111, J. C. Hronského 4, 831 02 Bratislava; e-mail: Q111@ stonline.sk