Predsudky voči návšteve ambulancie psychiatra sú u nás hlboko zakorenené. "Čo sa v tej rodine odohralo sa môžeme len domnievať. Ale je dosť možné, že snaha zachovať na verejnosti dekórum, či obavy z nepochopenia zabránila partnerom návšteve odborníka, ktorý im mohol pomôcť," hovorí psychiatrička.
FOTO PRE SME - JUDITA ČERMÁKOVÁ
KOŠICE - Šokujúci prípad vyvraždenia celej rodiny, ktorý sa udial v nedeľu večer vo Veľkej Lomnici v okrese Kežmarok, nápadne pripomína zločin s takmer rovnako tragickým koncom, takzvanú tušickú tragédiu z roku 2002.
V oboch prípadoch zohrali kľúčovú úlohu rodinné nezhody. V Lomnici, rovnako ako v Tušickej Novej Vsi mladá žena spolu so svojimi deťmi odišla od manžela a presťahovala sa k rodičom. Opustený otec najskôr zavraždil svoje deti a potom spáchal samovraždu.
Jediný rozdiel je v tom, že v Tušiciach manželka prežila.
Súdna znalkyňa v odbore psychiatria Danica Caisová sa v praxi stretla s množstvom podobných prípadov. Pred dvoma rokmi v Krásnej nad Hornádom vrah dobodal manželku a svokru, deti unikli smrti len vďaka tomu, že v tom čase neboli doma.
"V Tušiciach matka prežila len preto, že vrah sa k nej nevedel dostať. Inak by bol s najväčšou pravdepodobnosťou zabil aj ju. A keby sa dostal k jej rodičom, zrejme by skončili rovnako," myslí si psychiatrička, ktorá v prípade tušickej tragédie vypracovala súdnoznalecký posudok na vraha.
Podľa jej názoru sú takéto tragédie typickými príkladmi takzvanej rozšírenej samovraždy. "Človek, ktorý je rozhodnutý skoncovať so svojím životom, chce so sebou zobrať aj najbližších príbuzných, na ktorých je citovo viazaný," vysvetľuje doktorka Caisová.
Obidva prípady majú podľa nej spoločného menovateľa - páchatelia trpeli ťažkou depresiou, ktorá výrazne ovplyvnila ich úsudok, zmenila celé ich myslenie, rebríček hodnôt a tým aj celkový pohľad na svet. "Duševne zdravý človek nemôže spáchať takýto zločin, nezabije svoje vlastné deti," tvrdí Caisová.
Podľa výpovedí učiteliek oboch detí z Veľkej Lomnice bol ich otec nesmierne starostlivý, obetavý človek. V piatok vystrojil v materskej škole pompézne oslavy šiestych narodenín Adamka, v nedeľu ho spolu so starším bratom a matkou zavraždil. "Mám pocit, že tá oslava bola na rozlúčku. Práve preto, že ich miloval, sa rozhodol pre tento čin. Vzal ich so sebou na druhý svet, lebo bol presvedčený, že bez neho by tu trpeli. Aj toto svedčí, že jeho schopnosť vnímať veci reálne bola prekrytá chorobou."
Niektorí susedia, kolegovia a známi manželského páru z Veľkej Lomnice vypovedali, že obaja v poslednom čase zmenili správanie. "Problém je v tom, že málokto pripisuje zmenám v správaní partnera, suseda či známeho význam. Navyše, duševne chorý človek si svoju chorobu často neuvedomuje alebo si ju nepripúšťa, nevie ju zhodnotiť ani on, ani jeho okolie. Chorí dokážu svoje psychické poruchy aj umne skrývať. O to riskantnejší je ďalší vývoj ich ochorenia. A hoci aj vysiela signály o pomoc, okolie ich buď prehliada, alebo bagatelizuje. Nie každý ich dokáže registrovať, dešifrovať, málokto je ochotný miešať sa do cudzích vecí."
Ľudia na Slovensku si podľa Caisovej neuvedomujú, že depresívna psychóza je vážna choroba. "Pacienta vieme liečiť a vyliečiť. Žiaľ, predsudky voči návšteve ambulancie psychiatra sú u nás hlboko zakorenené."
Advokátka: Zákon chráni aj pred duševným týraním
Paralelu medzi bezprecedentnou vraždou vo Veľkej Lomnici a v Tušickej Novej Vsi vidí aj advokátka Iveta Rajtáková. Pozadie tušickej tragédie pozná detailne. Na pojednávaní s policajtmi, ktorých okresný súd uznal minulý týždeň za vinných za to, že svojou nedbanlivosťou nezabránili vražde dvoch maloletých súrodencov, zastupovala matku zastrelených detí. O tragickej udalosti pod Tatrami sa dozvedela z médií.
Advokátka je presvedčená, že väčšine tragických prípadov predchádza domáce násilie, ktoré môže mať rôzne formy. Tragédiám by sa podľa nej dalo predísť, keby orgány činné v trestnom konaní, najmä polícia, plnili svoju preventívnu funkciu.
"Na pojednávaní s policajtmi jeden zo svedkov povedal, že keď sa niekto rozhodne spáchať trestný čin, polícia tomu nemôže zabrániť. Keby toto malo platiť, potom je tu polícia zbytočne."
Zo skúseností hovorí, že na Slovensku je spoločnosť vrátane orgánov činných v trestnom konaní mimoriadne tolerantná voči akejkoľvek forme násilia. "Legislatíva je síce detailne prepracovaná, umožňuje poskytnúť takú ochranu, ktorá by mala odradiť potenciálnych páchateľov násilia. Žiaľ, v praxi sa neuplatňuje. Zákon umožňuje chrániť občana nielen pred telesným, ale i duševným utrpením spôsobeným napríklad ponižujúcim zaobchádzaním. V priebehu svojej advokátskej praxe som sa na Slovensku nestretla s prípadom, keď by súd odsúdil páchateľa za to, že niekoho ponižoval."
Myslí si, že súdy najmä v prípadoch domáceho násilia často hľadajú spôsob, ako páchateľa neodsúdiť. "Bola som pri tom, keď súd pojednával kauzu, v ktorej vypovedala svedkyňa, ako ju otčim bil. Podľa sudkyne bitka a facky sú tiež výchovným prostriedkom." Rajtáková sa stretla aj s rozsudkom, podľa ktorého rodič môže používať pri výchove detí "primerané násilie".
Domáce násilie na Slovensku je podľa nej stále široko akceptované. "Akoby sme si nechceli uvedomiť, že násilie voči partnerovi a deťom nie je prípustné. Nežijeme predsa v stredoveku."
(sen)
