Sen o zlatej medaile sa šéfovi slovenských paralympionikov JÁNOVI RIAPOŠOVI (37) na IX. zimných hrách v Turíne nesplnil. K dovtedajším dvanástim strieborným a dvanástim bronzovým medailám pridali naši športovci len jedno striebro (Dudáš v super-G) a jeden bronz (Chlebáková v zjazde). Na titul zimného paralympijského šampióna si musia počkať minimálne do Vancouveru 2010.

Zo Salt Lake City si Slováci viezli deväť medailí (tri strieborné, šesť bronzových), z Turína len dve. Ste sklamaný?

"Ešte pred paralympiádou sme upozorňovali na to, že po zlúčení kategórií bude v hre päťkrát menej medailí. Z 258 kolekcií zostalo len 58. Keby sa šesť štvrtých miest premenilo na medaily, bol by to výrazný posun vpred. Takto sme si vlastne len udržali pozície, ktoré sme mali. Aj v Turíne sme sa presvedčili, že akékoľvek dobré zabezpečenie ešte nezaručí nárast medailí. Na to treba športové šťastie a to je v rukách osudu."

Čo všetko sa podpísalo na výsledkoch našich športovcov v Turíne?

"Určite aj choroby. Ivety Chlebákovej, Rada Dudáša i Mariána Baláža. A určite aj časomer. U Martina Franceho prísť štvrtý zo sedemdesiatich pretekárov musíme hodnotiť ako úspech. V prvej chvíli vás to však bolí, tri stotiny za bronzom je veľmi málo."

Naši obsadili šesť štvrtých miest. Ako to hodnotíte, nie je to priveľa?

"Strašne to mrzí. O to viac, že som si to prežil na vlastnej koži na paralympiáde v Sydney. Prvé týždne po podujatí sú veľmi ťažké. Rozmýšľate prečo a ako sa to stalo. Mňa delila od bronzu v stolnom tenise jedna loptička, v Turíne Martina Franceho tri stotiny. Potrebujú sa s tým veľmi rýchlo vyrovnať. Nájsť správnu cestu. Ja som ju po Sydney našiel, v Aténach z toho bola zlatá medaila. Kiežby to platilo aj v ich prípade vo Vancouveri."

Nula na konte zlatých medailí stále zostáva. Ani štvrtá zimná paralympiáda nám ju nedopriala. Je zakliata?

"Keď sa to zastavilo na trinástich striebrach i bronzoch, začal som sa obávať, či sa z toho vyhrabeme. Športové výsledky ukázali, že nevyhrabali. Zostáva dúfať a vzájomne si držať palce, že sa to na ďalších hrách konečne podarí."

Vy sám ste v pozícii šéfa zväzu absolvovali prvú zimnú paralympiádu. Čo vám ukázala?

"Projekt zimných hier som prebral v polovici. V roku 2003. Snažil som sa najmä ľudsky dať tento tím dokopy, pretože sme predtým mali dosť problémov. Som veľmi rád, že v konečnom dôsledku tím držal spolu."

Na odmeny za medaily ste počítali s piatimi miliónmi Sk. Napokon musíte vyplatiť len 800-tisíc (500-tisíc za Dudášovo striebro, 300-tisíc za Chlebákovej bronz). Čo s ušetrenými peniazmi? Budete vyplácať aj za štvrté miesta?

"Bolo by to nespravodlivé voči letným športovcom. Dohoda platí, oceníme len medailistov."

Turín naznačil, že starší paralympionici už nemajú miesto v tíme. Čo vy na to?

"To je znak toho, že sme na dobrej ceste. Bodaj by slovenský šport vždy mal také problémy, že mladí vytláčajú tých starých. Na mladých vidno, že sa chcú popasovať so šancou a dostať do top tímu. A starší, ak sa chcú v ňom udržať, budú musieť začať na sebe inak pracovať."

Ako na vás zapôsobili turínske hry?

"Je to obrovský fenomén. Návšteva na športoviskách bola úžasná. Aj z výkonov našich reprezentantov mám dobrý pocit. Vydali zo seba maximum, mali len smolu."

Váš najsilnejší zážitok z Talianska?

"Vidieť malého Martina Joppu jasať na hokejovom štadióne. Keď mu kanadský a taliansky kapitán doniesli puky a prezentačné predmety. Tá radosť v jeho očiach, keď zistil, že úrazom sa vlastne nič nestalo. Hokej môže hrať aj ďalej."

Najväčšie prekvapenie?

"Martin France."

Najväčšie sklamanie?

"Asi som ho nezažil. Prišla len zlosť na nedostatok športového šťastia."

RASTISLAV HRÍBIK,

Turín - Bratislava