Z novinárčiny do politiky sa odísť dá, ale naspäť už nie. Možno aj preto na Západe nie je až toľko veľa príkladov úspešných novinárov, ktorí by sa rozhodli odísť na druhú stranu. A určite aj preto, že novinárska nezávislosť má v zabehaných demokraciách hodnotu a rešpekt v spoločnosti.
Typickým príkladom média, ktorého žurnalisti sa uchytili aj v politike, môže byť britský konzervatívny týždenník Spectator. Pre konzervatívne vlády vychoval niekoľko ministrov. Posledný šéfredaktor Spectatora, ktorý sa dal na novú kariéru, je Boris Johnson. Poslanec a tieňový minister školstva.
V Česku bol jedným z najuznávanejších novinárov Vladimir Mlynář. Viedol týždenník Respekt a systematicky upozorňoval na prešľapy politikov. Potom vstúpil do Unie svobody, stal sa poslancom a členom vlády. V tej Špidlovej viedol ministerstvo pre informatiku a médiá ho obviňovali, že záhadne prelial štátne peniaze do súkromnej spoločnosti.
Jednosmerná cesta medzi novinárčinou a politikou platí aj v opačnom garde, teda z politiky do novinárčiny. Najznámejším politikom, ktorý sa po konci politickej kariéry rozhodol pre médiá, je Helmut Smidt. Od roku 1974 až do roku 1982 bol tento sociálny demokrat tri razy kancelárom. Potom sa stal šéfredaktorom uznávaného týždenníka Die Zeit. Ten v posledných rokoch vedie aj s bývalým ministrom kultúry Michaelom Naumannom, ktorý bol v médiách väčšinu svojho života a do vlády si odskočil len na krátky čas a na pozvanie kancelára Gerharda Schrödera. Naumann je výnimkou potvrdzujúcou pravidlo.
Z vlády do médií odišiel aj Martin Fendrych. Sedem rokov pôsobil na českom ministerstve vnútra, bol dokonca štátnym tajomníkom. Potom sa stal šéfredaktorom Respektu a teraz komentátorom Týdna. Zvláštnu príchuť mali najmä v začiatkoch jeho texty kritizujúce situáciu na ministerstve vnútra.
(kos)
