Štyri odrastené borovice s priemerom kmeňa cez dvadsaťpäť centimetrov ležia krížom-krážom popadané cez seba.
Zima nepoľavuje, tlak na nelegálne výruby lesných drevín neustáva. Prešli sme celý Jereňáš, nenašli sme žiadne nové výruby a na obnovci, ktorý teraz denne posýpa krajinu, ani žiadne stopy po Rómoch z blízkej osady. Široký potok medzi osadou a lesom rozmrzol a sťažil prístup do tejto časti lesa... Vraciame sa s kolegom k autu a po naliehavom telefonáte sa presúvame pod Dreveník. Tam nás čaká čosi, čo presahuje všetky moje doterajšie zážitky.
Les na južnom úpätí Dreveníka je plný čerstvých stôp, z jeho útrob sa ozýva množstvo hlasov. Sledujem retiazku drobných teniskových šľapají po sekerou ošarpané liesky, od ktorých sa stopa napriamila k okraju lesa. Stretám kolegu a vychádzame z lesa, detváky pred nami ušli. Kolegyňa hlási mobilom - ďalšie sú v lese oproti. Počuť zvuky sekery, zrazu sa v tichu rozľahne praskot padajúceho stromu. Kým dôjdeme k lesu, praskot sa opakuje. Vchádzam do borovicovej mladiny, predieram sa pomedzi kmene vyrúbaných stromov a dochádzam krytý korunami pospúšťaných stromov k miestu, kde sa rúbe. Neverím vlastným očiam. Sotva desaťročný chalan sa oháňa sekerou. Druhý, väčší, ma zbadá, beží v ústrety kolegovi, ktorý nadbehol zvrchu. Uteká pred ním, prvý púšťa sekeru do snehu a nechávajúc na mieste vrecia konárov a zimné bundy utekajú von z lesa - v ústrety ďalším kolegom, ktorí čakajú na kraji lesa. Ešte sa stihnú zamiešať do skupiny rómskych detí, ktoré hrajú nad osadou futbal, ale už sa neukryjú, vieme o nich. Pripadám si nemožne - naháňame a chytáme malé deti.
Obzerám miesto činu - štyri odrastené borovice s priemerom kmeňa cez dvadsaťpäť centimetrov, vysoké zo pätnásť metrov, ležia krížom-krážom popadané cez seba. Od ostatných, ležiacich v širokom okruhu, ich odlišuje to, že charakteristické vysoké pne nie sú zapadané snehom - boli vyrúbané dnes, dve tesne pred naším príchodom. Rómovia z osady, vedomí si trestnosti výrubu, posielajú rúbať malé deti. Deti, ktoré mali sedieť v škole. Mysľou mi prechádza celý sled nedôsledností - rodičia, ktorí kašlú na deti, škola, ktorá nehlási absencie, za ktoré by rodičia nedostali prídavky, spoločnosť, ktorá nedokáže účinne zabrániť dennodennému porušovaniu zákona. Prichytili sme tri deti, aspoň desať ich však ušlo. Na čo sa tu vlastne hráme? O čom hovoríme, keď vravíme o riešení rómskej otázky?
Je viac než zrejmé, že deti by nedokázali odvliecť brvná. Poosekávali konáre, zrovnali ich do noší, po drevo kmeňov by neskôr prišli starší - mohli by sa vyhovárať, že drevo len našli, že oni nerúbali...
Prechádzam ku skupine detí, strážime ich, kým prídu policajti. Prichádza ďalší malý Róm - čo tu robí? Prečo nie je v škole?
"Ta som chorý," odpovedá pokojne. Do sledu nedôslednosti pribúda ďalšia vetva - ako môže doktor vypísať zdravé dieťa? Prečo nik nekontroluje, či a ako sa lieči?
Prichádza matka najmenšieho, druháka z tunajšej školy. Po rómsky mu hrozí, sľubuje bitku. Odchádzam znechutený. Zafúľané, usoplené deti sa rozpŕchnu, matka s troma páchateľmi sadá do policajného auta.
Kto je tu vlastne páchateľ?
barlog.blog.sme.sk
Kto je tu vlastne páchateľ?
Autor: MILAN BARLOG
