Ligurček lekársky (Levisticum officinale Koch), ľudovo nazývaný aj americky zeler či maggi, je trváca bylina s aromatickým koreňom, mohutnou hranatou a rozkonárenou stonkou a s perovito strihanými prízemnými listami. Stonkové listy majú blanitú stopku a sú menej delené. Malé žlté kvety vytvárajú zložený okolík. Plody sú dvojnažky. Celá rastlina aromaticky vonia. Pre domácu spotrebu stačí v záhradke udržiavať jeden alebo dva korene.
Ligurček lekársky obľubuje tienisté prostredie a vlhšie podnebie. Vyhovuje mu mierne vlhká stredne ťažká a pritom dobre skyprená hlinitá pôda s dostatkom živín a humusu. Priame hnojenie s čerstvým maštaľným hnojom však neznáša. Pôda sa hnojí rok pred začiatkom pestovania ligurčeka. Vyhovuje mu dostatok vápna.
Ligurček lekársky sa pestuje priamym výsevom semena, z predpestovanej priesady alebo vegetatívne (odrezkami podzemku).
Priamy výsev sa robí v období marec - apríl alebo na jeseň (september až október), a to do riadkov vzdialených od seba 0,6 metra, alebo po 5 - 6 semenách do hniezd vo vzdialenosti 0,5 x 0,5 metra - do hĺbky 10 milimetrov (s prekrytím a jemným pritlačením pôdy). Semeno klíči veľmi pomaly, preto sa odporúča vysievať ho spolu s rýchlorastúcou značkovacou rastlinou, ktorá nám uľahčí plečkovanie kultúry a likvidáciu buriny. Vzídené rastliny sa vyjednotia tak, že sa v riadkoch nechajú silné jedince na vzdialenosť 0,4 metra. V hniezdach sa nechávajú len najsilnejšie jedince (3 - 4 kusy).
Pri pestovaní z priesad semeno vysievame v marci. Až do vyklíčenia sa udržuje vlhko. Po vzídení začíname s opatrným otužovaním. Silné priesady sadíme do záhrady v júni, a to do sponu 0,45 x 0,45 metra.
Vegetatívne pestovanie zo staršej kultúry (trojročnej) sa pri jesennom zbere koreňov robí tak, že použijeme tenšie pakoreňové odnože s pukmi a s očkami s kúskom koreňa. Vysádzame ich v septembri - októbri, alebo na jar v marci - apríli, a to do riadkov v spone 0,5 metra do hĺbky 60 - 80 milimetrov (s prekrytím zeminou o 20 milimetrov a s následným povalcovaním). Pestovanie ligurčeka z pukov je ľahšie a menej namáhavé, rastlina vtedy pučí rýchlejšie a silnejšie.
Ligurček pri klíčení vyžaduje dostatok vlahy a pri raste v období sucha ho treba častejšie polievať. Porast treba okopávaním a plečkovaním udržiavať v čistote. Pri pestovaní ligurčeka pre koreninovú drogu sa duté kvetné lodyhy musia v druhom vegetačnom roku odrezať nízko pri koreni. V opačnom prípade sa vytvárajú plody, čo oslabuje a znižuje úrodu koreňov. Ligurček je odolný proti mrazom a dobre prezimuje.
Zberajú sa predovšetkým korene, ale niekedy aj celý nadzemný výhonok. Rastlina nesmie rozkvitnúť. Listy sa zberajú v prvom roku. Majú chuť a vôňu podobnú zeleru. V druhom alebo v treťom roku na jeseň sa zberá koreň. Korene pred sušením zbavíme nečistoty pod tečúcou vodou. Hrubšie podzemky pozdĺžne rozrežeme. Bežne sa droga suší v jednej vrstve na vzdušnom mieste. Dobre usušený koreň je biely a pri lámaní praská.
Ligurček má močopudné a odhlieňovacie účinky, podporuje trávenie a zabraňuje nadúvaniu. Používa sa aj pri stavoch nervovej vyčerpanosti, reumatizme, tvorbe potu, zlepšuje obeh krvi a pre silne dráždivé účinky sa kombinuje do zmesí na čistenie celého organizmu. Vo farmácii sa používa na prípravu odvarov, čajov a na získanie ligurčekovej silice. Ligurček je aj dobrá prísada do bylinkových kúpeľov.
Ligurček vonia ostro - korenisto po známom maggi. Spočiatku chutí sladkasto, potom ostro, korenisto a mierne horkasto. Chuť ligurčeka je veľmi intenzívna, a preto sa surové listy majú variť len v malom množstve. Používa sa ako prísada do polievok a omáčok, mladé lístočky sa dávajú do šalátov a všade tam, kde sa používa aj petržlenová alebo zelerová vňať. Ligurček s kôprom či s bazalkou majú osobitné využitie aj v diétnej kuchyni.
Autor: ANDREA FÜLÖPOVÁ
