Ďalšími možnosťami sú podpísanie zmluvy o pôžičke alebo písomné uznanie dlhu dlžníkom. Kým v prvom prípade je premlčacia lehota na uplatnenie nároku na vrátenie peňazí tri roky, v druhom až desať. "V praxi to robím tak, že urobím aj záložnú zmluvu k zmluve o pôžičke," vraví advokátka.

Umožňuje to nová koncepcia záložného práva. Ak má veriteľ v rukách záložnú zmluvu a dlžník peniaze dohodnutým spôsobom nevracia, môže podľa zákona o dobrovoľných dražbách veriteľ vec vloženú dlžníkom do zálohy sám predať, a uspokojiť tak svoju pohľadávku bez toho, aby sa obracal na súd. Prípadne možno využiť služby exekútora, pretože záložná zmluva je automaticky exekučným titulom.

Predmetom záložného práva môže byť hodnotná hnuteľná vec - napríklad cenný obraz, ale aj nehnuteľnosť. Toto je však už právne náročnejší úkon a Čečotová ho odporúča vykonať s pomocou advokáta. Samotná zmluva o záložnom práve totiž musí byť úradne zaevidovaná. "Pokiaľ ide o nehnuteľnosť, musí byť zapísaná formou vkladu do katastra nehnuteľností, pokiaľ ide o hnuteľné veci, vyžaduje sa registrácia v centrálnom notárskom registri záložných práv." (rp)

Požičať treba len tomu, komu veríme

Psychologička Eva Jaššová nie je veľkou prívrženkyňou požičiavania peňazí medzi blízkymi. "Ak nejde o mimoriadnu situáciu, nie je dôvod, aby si ľudia požičiavali," vraví. Ak si už niekto chce požičať, mal by to robiť v banke.

"Sú ľudia, ktorí si chronicky požičiavajú a neviem, prečo by im ľudia mali dôverovať," hovorí Jaššová o tých, čo si pravidelne požičiavajú peniaze od známych.

Ak naozaj nastane, že dlžník peniaze nevracia, "pre slušne vychovaného človeka je to ponižujúce a trápne". Jaššová tvrdí, že ten, kto si peniaze musí pýtať späť, sa dostáva do ponižujúcich situácií, lebo spôsob, akým ich vymáha, "zvyčajne presahuje hranice slušnosti".

(rp)