ňoval tribunál, povzbudzoval svojich priaznivcov, ďalej šíril svoje názory a sťažoval sa na zlé zaobchádzanie.

Stalo sa. Saddám na seba strhol všetku pozornosť, a to ešte ani oficiálne nedostal slovo (jeho výpoveď sa očakáva tento týždeň).

Urobil z celého procesu komédiu, postaral sa o odstúpenie hlavného sudcu, ktorého kritizovali, že je k diktátorovi príliš slušný. Saddámov proces podobne ako Miloševičov rozdelil krajinu. Na Iračanov, čo hovoria, že Saddáma mali rovno obesiť, a na tých, čo celý proces považujú za zmanipulovaný. Obe skupiny sa zhodujú v jednom: súd sa čoraz viac podobá na frašku. A to sa zainteresovaní veľmi snažili, aby nedopadol ako roky sa ťahajúci súd s Miloševičom, plný odročení, sporov medzi právnikmi a chorôb exprezidenta.

Po skúsenostiach s Miloševičom a vášňami, ktoré vyvolalo to, že ho súdili v zahraničí, sa Američania rozhodli súdiť Saddáma v Iraku. Prokurátor, sudcovia aj časť obhajoby sú domáci. Viacerí analytici tento prístup spochybňujú: irackí právnici nemajú skúsenosti s posudzovaním zločinov proti ľudskosti ani so slobodným vedením procesu. Nedá sa vylúčiť ani revanš a zaujatosť. Na to hrá Saddámova obhajoba.

Zástancovia procesu v Iraku argumentujú: Saddám ublížil Iračanom a tí by ho mali súdiť. Pre Európu je problematické, že Saddám Husajn môže, ak mu dokážu jeho zločiny, odvisnúť. Miloševič mohol dostať maximálne doživotie. Európa trest smrti neuznáva.

Z Miloševičovho procesu si Saddámova obžaloba zobrala jedno ponaučenie. Na súde sa neposudzujú všetky jeho údajné zločiny tak, ako to bolo v prípade Miloševiča, keď súd súdil 66 káuz naraz. Každá kauza má vlastný proces a za každú môže Saddám dostať smrť. Podľa medzinárodných právnikov je to síce efektívnejšie, ale hrozí, že Saddám dostane povraz už za teraz prerokúvanú masakru šiitov v Dudžaile a nebudú ho súdiť za jeho hroznejšie zločiny, za ktoré sú považované chemické útoky na Kurdov.