fie To byl můj život?? (Paseka, Praha - Litomyšl 2005) zosumoval svoje životné osudy za roky 1928 - 1979 a už tie dva otázniky v názve sú dosť výrečné, lebo svedčia o istom odstupe od "materiálu" pamätí, odstupe, ktorý je potrebný na to, aby sme mohli korigovať seba samých.
Po knihe Pavla Kosatíka Fenomén Kohout sa teraz pozrel na seba sám fenomén, aby podal svedectvo o svojom detstve, o prvých rokoch účinkovania na verejnosti, keď bol členom Dismanovho detského rozhlasového súboru, Fučíkovho súboru, Vojenského umeleckého súboru a potom pôsobil ako kultúrny atašé v Moskve, šéfredaktor Dikobrazu, divadelný dramaturg. A napokon ako profesionálny spisovateľ, z ktorého sa stal disident a neskôr nechcený emigrant. Za týmto strohým výpočtom faktov sa skrýva množstvo vzrušujúcich udalostí, kde Kohout účinkuje v úlohe aktéra i obete.
Po závratnom úspechu, ktorý Kohouta vyniesol na vrchol komunistickej kultúry - básnické zbierky Verše a písně (1953), Čas lásky a boje (1954) a najmä film Zítra se bude tančit všude (1952) a veršovaná komédia Dobrá píseň (1952), z neho urobili, aby som použil dobový výraz, priam koryfeja. Kohout cítil potrebu objasniť po rokoch svoje vtedajšie politické nadšenie, ale nesiahol za nejakým kajúcnym gestom, skôr prijateľne vysvetľuje fascináciu sociálnymi ideálmi a zároveň typickú naivitu mladého človeka, aby potom názorne ukázal svoje klíčiace pochybnosti, ktoré sa prejavili už v hre Zářijové noci z roku 1955.
Pri rekonštrukcii vlastného života si Kohout zvolil zvláštny postup: rozprávač je rozdvojený, jeden je on a druhý ja, ale vo väčšej časti knihy sa hovorí v tretej osobe. To vedie na mnohých miestach k nejasnostiam, až sa musíme pýtať, kto je kto. Výhoda pre autora je najmä v tom, že aj chúlostivé otázky pôsobia odosobnene; a tých je dosť, lebo Kohout sa nevyhýba ničomu, ani súkromnému životu, tajným či verejným láskam, svojim trom manželstvám, vzťahu k rodičom, no ani skrytým výčitkám na adresu takých osobností, ako je Helena Vondráčková, Karel Gott či Jiří Menzel.
Niektoré Kohoutove vývody sú diskutabilné, no má na ne právo. Hovorí z neho dlhodobá skúsenosť, v ktorej bolo aj dosť sklamaní, v jeho dôkladných analýzach buď už vlastného diela, alebo vlastných činov však prevláda jemný ironický tón.
V Kohoutovej knihe sú zvlášť cenné informácie z obdobia, keď ho sledovala štátna bezpečnosť; nielen ona, ale aj on si robil záznamy, z ktorých je po takom dlhom čase len neuveriteľné rozprávanie. Za osobitnú zmienku stojí dnes už iba groteskne vyzerajúca príhoda, keď Kohouta po jednoročnom povolenom pobyte v Rakúsku pri návrate domov zastavia naši pohraničníci a spolu s manželkou Jelenou ho odnesú; odnesú, nie unesú (!!!) späť na rakúske územie. Má si totiž prevziať na československom vyslanectve vo Viedni list, v ktorom ho naše úrady zbavili štátneho občianstva!
Po predchádzajúcich memoárománoch Z denníka kontrarevolucionáře a Kde je zakopán pes sa touto knihou dostáva do rúk čitateľa dielo mapujúce Kohoutove aktivity hlavne v oblasti dramatického umenia i so všetkými sprievodnými javmi, teda s úspechmi, úskaliami, víťazstvami. Kohout si prerazil cestu na Západ a druhú časť správy o nej by malo priniesť "pokračování někdy příště".
