FOTO – SPI INTERNATIONAL

Život nemusí byť len tragédiou, môže byť aj o láske, nehe, presviedča príťažlivá Marianne muža, ktorý sa má onedlho stať jej milencom. Divadelný režisér David je idolom empatických žien: depresívny, rozorvaný, pochybujúci sám o sebe. Ako sa nezamilovať? Vzťah Davida a Marianne, ktorý je vzhľadom na ich dlhoročné priateľstvo spočiatku až incestuálny, vyvedie pokojný tok života jednej rodiny z pôvodného koryta.

V príbehu, ktorý na báze scenára, ale i života Ingmara Bergmana sfilmovala Liv Ullmannová, nejde o bežný manželský trojuholník, a to nielen preto, že vzájomné vzťahy postáv by mohol vyjadriť len oveľa komplikovanejší geometrický útvar. Schémy tu jednoducho neplatia. Herečka Marianne nie je zanedbávanou ženou morózneho chlapa. Jej Markus je šarmantným úspešným dirigentom, dobrým otcom. Hry na dospelosť, na intimitu a porozumenie sa však skončia tragédiou. Prečo musí byť to vrastanie jedného človeka do iného a následné odtrhávanie až také kruté a neodvratné?

Na všadeprítomnú autobiografickosť sme si u Bergmana zvykli. V tomto filme výnimočne nenájdeme ani Bergmanovho otca ani matku, ba ani babičku či prababičku. I jeden Bergman však na depresiu stačí. Bergman sa vraj pokúšal vypísať sa zo svojej starej traumy už dávnejšie, ale až v herečke Lene Endreovej našiel dokonalé stelesnenie svojej predstavy.

Prostredie Ullmannovej filmu je typicky bergmanovské. Opustený ostrov je zaľudnený len starnúcim mužom a jeho živou spomienkou. V scénach parížskej romance milencov dostávame na plátno lascívne červený interiér penziónu pripomínajúci Šepoty a výkriky. Narážok na Bergmanove filmy tu však nájdeme viacero. Nejde len o notoricky známu tvár bergmanovského herca Erlanda Josephsona, ktorého postava sa bez okolkov Bergman aj volá. Aj pohovor sociálnej pracovníčky s mileneckým párom, ktorý neúspešne predstiera svoju solídnosť, aby si vybojoval šancu na prisúdenie Marianninho dieťaťa do opatery, je akousi paródiou na rozhovor novinárky so šťastnými manželmi zo Scén z manželského života.

Zvolené postupy filmového rozprávania nie sú formálne invenčné. Sú len čisté a presné. Erotika jemných dotykov starnúceho muža a jeho dávnej lásky je prekladaná scénami nepokojného života pripomínajúceho sa spoza mora času. Fascinujúci je však kľúč, ktorý určuje, čo sa vo filme „len“ vyrozpráva a čo sa „aj“ ukáže. Azda najdramatickejším momentom celého filmu je totiž absolútne statická scéna – veľký detail tváre Leny Endreovej, ktorá rozpráva o traume, ktorú sebe i malej Isabelle spôsobila oznámením svojho odchodu k milencovi. Tento vrchol filmu je výlučne postavený na sile a pravdivosti herečkinej emócie, pričom žena-režisérka nepripustila u ženy-herečky ani len náznak teatrálnosti. Endreová je v Nevere skutočne fenomenálna. Je to veľké smutné dieťa s príťažlivými vráskami okolo úst a očí. V Ullmannovej interpretácii nie je Marianne len obeťou deštruktívne žiarlivých sebaobranných pudov mužov okolo nej. Jej vina voči dcére Isabelle (v podaní čarovne jemnej Michelle Gylemoovej) je zrejmá.

Presvedčivý emocionálny triler Liv Ullmannovej je určený, podobne ako Markusov list na rozlúčku, „tým, ktorých sa to týka“. Viac netreba dodávať.