Príčinou sú straty na životoch. Pri deaktivácii starej ruskej rakety v Kábule zahynuli dvaja nemeckí a traja dánski vojaci.

Smrť piatich európskych vojakov vyvolala v ich krajinách politické zemetrasenie. Konkrétne v Dánsku a Nemecku sa dokonca ozývajú hlasy spochybňujúce účasť európskych armád v Afganistane a americkú zahraničnú politiku. Obraz mŕtvych vojakov nikto v Európe nečakal. Ide o prvé obete mierovej misie ISAF od jej rozmiestnenia v decembri minulého roku. Súvislosti transatlantického škrípania sú však širšie.

Nemecká a dánska vláda zriadili spoločnú komisiu, ktorej cieľom je príčiny explózie v Kábule vyšetriť. Prečo sú zrazu vlády v Berlíne a Kodani také aktívne? Čelia mediálnej a spoločenskej kritike za informovanie o tragédii. Ešte viac kritiky ako nemecký kancelár Gerhard Schröder si „zlizol“ jeho dánsky kolega Anders Rasmussen. Kodanský denník Politiken označil za škandalózne, že sa Dáni o vlastných obetiach v Afganistane dozvedeli prostredníctvom nemeckého ministerstva obrany.

Podobné vyľakané reakcie na smrť európskych vojakov sa objavili na celom starom kontinente s výnimkou Veľkej Británie. Európa akoby až teraz zbadala pravú tvár vojny. Doteraz sa na operácie v Afganistane verejnosť aj politici pozerali ako na rutinné operácie, kde sa riskuje so životmi amerických, britských a afganských vojakov.

Frankfurter Allgemeine Zeitung pripomenul, že Bush a Blair na rozdiel od iných vlád svojich občanov na prípadné straty pripravili. Teoretickou otázkou zostáva, ako by sa k prípadným stratám životov Dáni a Nemci postavili, keby piati vojaci zahynuli priamo v akcii.

Takejto hrozbe Schröder čelí odvtedy, čo sa nemecká verejnosť od hovorcu Pentagonu dozvedela, že vo východnom Afganistane vedľa americkej armády bojujú aj elitné jednotky z ich krajiny. Ak Pentagon zverejnil to, čo nemecká vláda zatĺkala, ide buď o nedostatok komunikácie, alebo dôvery. A nad narastajúcou protiamerickou rétorikou v Berlíne sa netreba čudovať.

Nehoda vyvolala aj debatu, akú úlohu musí starý kontinent zohrať v medzinárodnom scenári. Berlín sa po septembrových udalostiach síce postavil na stranu Washingtonu a kancelár Schröder presvedčil poslancov o vyslaní vojakov do Afganistanu. Jeho prísľub „nepodmienečnej solidarity“ sa však začal vytrácať po príhovore prezidenta Georgea Busha o „osi zla“, do ktorej začlenil severnú Kóreu, Irak a Irán. Európske krajiny vyjadrili nesúhlas, zvlášť v prípade Iránu, s ktorým sa v Európe veselo obchoduje.

Podobne sa eurospojenci stavajú aj k prípadnému americkému útoku proti Iraku. Nemecký minister zahraničných vecí Joschka Fischer poznamenal, že „medzinárodná koalícia proti teroru nie je povolením na inváziu do ďalších krajín“.

Zašiel ešte ďalej, keď povedal, že „partner neznamená satelit“. Tento odvážny výrok, ktorému sa nevyrovnajú ani menej proamerickí Francúzi, možno podľa denníka Süddeutsche Zeitung interpretovať nielen ako odpor k ďalšiemu dobrodružstvu. Možno mu rozumieť aj tak, že podľa súčasných pravidiel USA útočia, OSN zavádza poriadok a Európskej únii vystavia účet za stabilizáciu dobytej krajiny.