Železnej opone pred revolúciou velil Slovák Nemec

Významné postavenie pri strážení železnej opony, ktorá pred rokom 1989 oddeľovala vtedajšie Československo ...

FOTO

Významné postavenie pri strážení železnej opony, ktorá pred rokom 1989 oddeľovala vtedajšie Československo od slobodného sveta a zahynuli na nej stovky ľudí, mali aj Slováci. Jeden z nich, Anton Nemec, bol v rokoch 1982 až 1990 náčelníkom Hlavnej správy Pohraničnej stráže a Ochrany štátnych hraníc. Znamená to, že mal pod palcom kompletnú ochranu a stráženie hraníc ČSSR.

Nemec začal robiť veľkú kariéru po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Už v nasledujúcom roku získal titul PhDr. na Vojenskej politickej akadémii Klementa Gottwalda. V roku 1970 bol poverený vedením kádrového oddelenia Veliteľstva pohraničnej stráže. V tom čase v ozbrojených silách prebiehali veľké čistky. Ich obeťou boli vojaci z povolania, ktorí nesúhlasili s okupáciou.

Počas normalizácie absolvoval trojmesačný kurz pri Vysokej pohraničnej veliteľskej škole KGB v Sovietskom zväze. KGB bola sovietskou obdobou našej ŠtB s ešte horšou povesťou a neporovnateľne väčším počtom obetí na svojom konte.

Po roku 1989 žil Anton Nemec v Bratislave a podľa našich informácií prednedávnom zomrel.

Utečencov mali chytať psy

Počas Nemcovho pôsobenia na našej západnej hranici zomierali ľudia utekajúci za slobodou. Jeho podpis sa nachádza pod rozkazom, ktorý nariaďoval umiestňovať služobné psy do kotercov na vonkajšej strane železnej opony, ktoré mali utečencov prenasledovať.

Akúkoľvek manipuláciu so psami mohli robiť jedine dvojčlenné hliadky. Radoví vojaci psy medzi sebou volali pátrač a trhač.

Pohraničníci hovorili, že v tomto prípade išlo o výcvik psov na voľno. Kynológ pohraničnej stráže Pavol Stolárik v auguste 1986 vo svojej správe opisoval, že na túto prácu do dvojice vyberali psích súrodencov "z toho dôvodu, že títo sú najviac na seba zvyknutí a majú predpoklady na vykonanie kvalitného útoku v čo najkratšom čase".

Vojaci tvrdili, že použitie psa bolo miernejšie ako použitie zbrane. Psy mohli byť obojstranne vypúšťané na vzdialenosť tisíc metrov. "Dobre vycvičené psy majú prekonať vzdialenosť 400 metrov za 45 sekúnd a potom každých ďalších 100 metrov za ďalších 15 sekúnd," písal Stolárik vo svojej správe.

Úlohou psa bolo utečenca zadržať a zostať pri ňom až do príchodu hliadky. Ak by nekládol odpor, psy nemali útočiť. "V opačnom prípade každý pohyb narušiteľa znamená pre psy signál na ďalší útok," vypovedal v roku 1986 Stolárik.

Psy roztrhali mladého Nemca

Psy útočili 8. augusta 1986. V bezprostrednej blízkosti Bratislavy sa o útek do Rakúska pokúsil 18-ročný Hartmut Tautz z NDR. Vybral si cestu medzi Bratislavou a Rusovcami. Hraničné pásmo tam bolo veľmi úzke a systém stráženia hraníc mohol sledovať z bežne používanej cesty.

Tautz podľa výpovedí pohraničníkov narušil signálnu stenu o 22.16 h. Vtedy dostali rozkaz preveriť prijatý signál. O 14 minút nato už Tautza naši vojaci zadržali. K slobode mu chýbalo 22 metrov. Psy Ryšo a Roby však splnili svoju úlohu bezchybne.

Potom, ako ich hliadka vypustila, mladého Nemca dostihli. Spôsobili mu pritom množstvo zranení, okrem iného Tautza aj oskalpovali. V takomto stave ho našli naši pohraničníci Ivan Hirner a Oldřich Kovář. Mladík prišiel o príliš veľa krvi a ešte v tú noc zomrel. Príznačné pre tú dobu je, že všetky výsluchy členov pohraničnej stráže boli vedené v trestnej veci "štátneho občana NDR Tautza Hartmuta". On sám bol aj po smrti vedený ako obvinený.

Nadriadený pohraničníkov mlčí

Udalosť sa stala v mieste pôsobenia 11. brigády pohraničnej stráže. V tom čase jej velil Viktor Gallo. Už od roku 1972 v nej pôsobil v rôznych funkciách. Aj on absolvoval kurz pri Vysokej pohraničnej škole KGB v ZSSR. O svojom pôsobení vo funkcii mlčí.

Pre SME povedal, že by sa vyjadril, ak by sa neprekrúcala história. Na otázku, v čom sa tak deje, povedal: "Tak ako sa to robí, to, čo sa robilo, to sa teraz úplne inak vysvetľuje, ako to v skutočnosti bolo." Odmietol sa baviť aj o Tautzovom prípade. "Však na to máte papiere, veď to v archíve všetko musí byť. Nemienim o tom debatovať," ukončil krátky rozhovor Gallo, žijúci v hlavnom meste.

Vojaci Kovář a Hirner udalosť opísali vo svojich výpovediach. Prvý z nich opisoval, ako po vypustení psov po chvíli počul ich štekot a potom aj nemecké výkriky hilfe - pomoc. Tvrdí, že Tautza našiel len 20 metrov od hranice ležiaceho v pováľanej kukurici. "Mal stiahnutú kožu s vlasmi na zátylku, mal zranenie i v tvárovej časti hlavy - na spánku, z čoho mu tiekla krv, ďalej mal zranenie v stehennej časti," opisoval vyšetrovateľom. Povedal im aj to, ako Tautz čosi nezrozumiteľne hovoril. On sa ho spýtal, "či nemá nejakého spoločníka, na čo mi neodpovedal, iba od bolesti stonal". Veliteľ hliadky Hirner zatiaľ podľa neho robil prieskum okolia. Ešte predtým mal nahlásiť, že zadržaný potrebuje ošetrenie.

Pohraničná stráž bola so zákrokom spokojná, vec bola uzavretá s tým, že všetko prebehlo podľa predpisov.

V záznamoch sú rozpory

Samotní vojaci vo svojich výpovediach priznávajú, že aj keď bol Tautz ťažko zranený, miesto jeho nálezu ešte kontrolovali. Iba okrajovo spomínajú ošetrenie. Aj vtedy slúžiaci dôstojník, ktorý prišiel na miesto nešťastia, vo výpovedi opísal, ako zraneného Tautza naložili do auta a potom ešte robil obhliadku miesta.

Nemec sa na ošetrovňu dostal desať minút pred polnocou. Teda až hodinu dvadsať po zadržaní. Zomrel o štvrť na dve ráno. V pitevnej správe sa konštatuje, že ani jedno zo zranení nebolo život ohrozujúce a skorým poskytnutím kvalifikovanej pomoci bolo možné smrti zabrániť.

V rozpore s tým vyšetrujúci prokurátor Vojenskej obvodovej prokuratúry Tibor Gaplovský vo svojom uznesení, v ktorom nenašiel na práci pohraničníkov žiadnu chybu, napísal, že "smrti menovaného sa nedalo zabrániť ani včasnou lekárskou odbornou pomocou".

Gaplovský je dnes šéfom železničnej polície a tvrdí, že Tautzov prípad bol jediný svojho druhu, s akým sa stretol. S odstupom času nevie vysvetliť rozpor medzi pitevnou správou a svojím uznesením. "Pamätám si, že okamžite som vyhľadal ošetrujúceho lekára vo vojenskej nemocnici a prvé informácie, ktoré mi dával, boli, že pomoc bola okamžitá a včasná," hovorí. Aj dnes si myslí, že vojaci Hirner a Kováč nemali možnosť konať iným spôsobom. Aj on sa pri vyšetrovaní riadil platnými predpismi o ochrane štátnej hranice.

Gaplovský si spomína, že krátko po Tautzovom prípade sa niečo podobné stalo aj v Čechách a "malo to taký dosah, že tento systém stráženia hranice bol zrušený". Bola to aj reakcia na protesty medzinárodných organizácií, ktoré systém psích svoriek považovali za nehumánny.

Naši vojaci strieľali aj v Nemecku

Meno Antona Nemca figuruje aj v prípade vyslúžilého západonemeckého vojaka Johanna Dicka. Jeho smrť taktiež spadá do obdobia Nemcovho šéfovania pohraničníkom.

Dick mal záľubu v prírode. Pravidelne chodil na túry a vopred si ich plánoval. Vždy mal viac alternatív. Pred túrou niekoho poprosil, aby mu budúcu trasu vyžreboval. 18. septembra 1986 si vyžreboval vlastnú smrť, mal vtedy 59 rokov.

Ako zvyčajne mal Dick aj v ten deň namierené do blízkosti hranice s ČSSR. Zhodou okolností si okolie českého Broumova v ten istý deň vyhliadli aj dvaja Poliaci, ktorí chceli utiecť na Západ. Na opačnej strane hranice sa pohyboval nič netušiaci Dick. Smeroval k hostincu blízko hraníc. Kúsok pred ním, dvesto metrov na nemeckej strane, ho naši vojaci zastrelili.

Tí spočiatku vôbec netušili, že sú už v Nemecku. Snažili sa chytiť utečencov z Poľska. Keď uvideli v pohraničnom pásme neznámeho človeka, hneď ho považovali za utečenca. Na výzvu stoj nereagoval, preto začali strieľať. Až potom zistili, že sú už v Nemecku. Zraneného Nemca prevliekli na našu stranu hranice, kde neskôr zomrel.

Československé orgány sa snažili prípad ututlať. Popierali, že naši vojaci boli v Nemecku. Usvedčil ich však balíček zakrvavených obväzov, zásobník do pištole, ktorý na nemeckom území stratil jeden z dôstojníkov, ale aj nájdené strely a nábojnice.

Vypukol medzinárodný škandál. Už len streľba na územie cudzieho štátu bola v rozpore so všetkými zákonmi a zmluvami, nehovoriac už o tom, že naši vojaci neoprávnene prekročili hranice. Aj napriek zatĺkaniu sa nakoniec musel vtedajší prezident Gustáv Husák Nemecku ospravedlniť. Dickovo telo bolo vrátené domov, aj keď najskôr chýbal rozstrieľaný žalúdok.

Anton Nemec musel podpísať rozkaz, ktorý zmenil režim ochrany hraníc, aby sa to nezopakovalo. Týkalo sa to najmä použitia bojových skupín prekrytia a pokrytia. Na celej západnej hranici vtedy Nemec prikázal zvýraznenie hranice, aby vojaci v budúcnosti nezablúdili. Okrem iného sa zvýrazňovali všetky hraničné kamene.

Pozn.: Časť hovoriaca o smrti Johanna Dicka bola spracovaná podľa knihy Luďka Navaru Príbehy železnej opony.