Robov otec synovu záľubu v zvieratách podporoval, takže na rozdiel od mamy sa tarantule potešil a ochotne s ňou pózoval pred fotoaparátom (Robo je na malej snímke).
V tejto rubrike rozprávajú ľudia o svojom spolunažívaní so zvieratami
Dnes: manažér Róbert Franz
Róbert Franz choval už všelijaké zvieratá. Momentálne má obrovského, no priateľského ridgebacka Luka a v záhradnom jazierku mu plávajú kapry a korytnačky. Donedávna mu tam pobehovala ešte aj krotká kačka Runner, ale bola veľmi hlučná a rušila susedov, takže ju daroval. No a ešte má na stene vypreparovanú tarantulu. Nie je to žiaden pavúk kúpený na burze, Róbert si obrovského pavúka vlastnoručne ulovil. Dva roky ho choval v teráriu, až kým neuhynul v boji s lúčnou kobylkou.
Robert Franz sa o zvieratá zaujímal odmalička a na malú radosť svojej mamy si ich často prinášal do bytu. Okrem jazvečíka takto domov pritiahol napríklad užovku alebo dva potkany. Zaujímali ho však aj chrobáky a pavúky. Hmyz zbieral, nečudo teda, že keď bol pred trinástimi rokmi na výlete v Amerike, neodolal krásnej taranule, na ktorú naďabil v horách Montany.
"Išli sme po turistickom chodníku a zrazu som zbadal veľkého tmavohnedého pavúka, ako nám križuje cestu. Bolo to celkom na začiatku nášho mesačného výletu, počas ktorého sme sa s bratom rozhodli precestovať Ameriku, ale aj tak som nechal pavúka napochodovať do fľašky od džemu a nechal si ho."
Tarantula teda cestovala po Amerike s nimi. Kŕmili ju kobylkami a rôznym hmyzom a darilo sa jej veľmi dobre. Lenže, blížil sa koniec pobytu a vznikla otázka, čo s ňou.
"Nevedel som, ako sa dá transport vybaviť oficiálnou cestou, tak som si povedal, že to risknem a nechám si pavúka pri sebe, v príručnej batožine. Do kufra som sa ho bál dať, lebo batožinové priestory v lietadle sa nevykurujú, a mohol by tam zmrznúť. Mal som ho teda na palube lietadla a bez problémov ho doviezol živého a zdravého na Slovensko."
Hoci tarantula bola obrovská - rozpätie nôh mala asi desať centimetrov, bola mierna. Nikdy nemala tendencie pohrýzť, už v Amerike bežne chodila Robovi po ruke.
"Keď som sa vrátil domov, dal som si ju opäť na ruku, kde sa okamžite začala prechádzať. Išiel som ju ukázať mame. Začala sa smiať, lebo si myslela, že som si z Ameriky priniesol nejakú mechanickú hračku. Keď som jej povedal, že je to skutočný pavúk, skoro ošedivela. Síce jej nikdy neprišla celkom na chuť, ale zvykla si. Naopak, otec z nej mal veľkú radosť, on ma v týchto veciach vždy podporoval."
Doma tarantula obývala komfortné terárium. Poľovala na hmyz, najmä svrčky a kobylky, ale inak bol jej život jednotvárny.
"Je to dosť nudné zviera. Dravce sú známe tým, že si šetria energiu na lov, takže aj ona väčšinou len sedela na svojom obľúbenom mieste pod žiarovkou a nijako sa neprejavovala. Aktívna bola, iba keď zaútočila na potravu. Vtedy uchopila korisť nožičkami, zahryzla sa do nej hryzadlami a vypustila do tela jed. Robila si síce po dne terária aj pavučinové vlákna, ale kobylky a svrčky sa po nich pokojne premávali,
nikdy sa nezamotali. Voľne si chodili po dne, až kým sa nedostali pavúkovi do zorného uhla, a ten vtedy zaútočil."
Jeden útok na lúčnu kobylku sa mu však stal osudným.
"Raz som jej doniesol trochu väčšiu kobylku. Tarantula na ňu ako vždy zaútočila, lenže lúčny koník bol prekvapujúco húževnatý, nedal sa, a niekoľkokrát ju pohrýzol do hrude a do hlavy. A odvtedy pavúk akoby zostal v šoku. Zľakol sa a už nikdy na žiaden hmyz neútočil. Začal chradnúť, prestal žrať a po čase uhynul."
Tarantula teda skončila v Robovej zbierke a namiesto nej si doniesol domov hada, ktorého našiel v lese. "Mali sme ho však len krátko, jedného dňa unikol z balkóna. Dodnes nevieme, čo sa s ním vlastne stalo, či skončil u niektorého zo susedov alebo v račianskych vinohradoch." (bd)
