Dedinka v idylickom údolí Lon lao Dun s priezračným potokom pripomína raj. Žije v nej aj drobná, ani nie 140 centimetrov vysoká starenka Čchuan Caj-sun, ktorá má sto rokov. K jej domčeku na skalnej terase sa škriabu strmé drevené schody, ale starenka vybehne hore bez problémov. Hostí usádza na drevenú truhlu, o ktorej so smiechom hovorí: „To je moja rakva.“
Podľa miestneho zvyku si tam vraj každý človek nad 60 rokov vyrobí vlastnú rakvu. Truhla pani Čchuan má už vyše 40 rokov a pôsobí ošúchane. „Asi si budem musieť urobiť novú. Niekedy si ľudia spravia dve i tri rakvy, kým ich skutočne využijú,“ smeje sa.
Najstaršou obyvateľkou dediny je Wan Ma Feng-caj, ktorá má 108 rokov. Je už trochu nahluchlá a unavená. Zato 102-ročný roľník Chuang Bo-sin ešte stále pracuje na svojom poli. Na otázku, v čom je tajomstvo jeho vysokého veku, bez rozmýšľania odpovie: „Tvrdá práca a jednoduchý život.“
Podľa niektorých teórií miestni obyvatelia vďačia za vysoký vek chladnému horskému vzduchu, čistej vode, ryžovému vínu a údajne aj zvláštnemu druhu indického konope, ktoré radi žujú. Väčšina odborníkov sa však prikláňa k názoru roľníka Chuang Bo-sina. V tomto údolí, ktoré je tak trochu v „závetrí“ okolitého sveta, je život síce drsný, ale jednoduchý.
Všetci dedinčania musia pracovať na poli. Ich strava je jednoduchá, pozostáva prevažne z obilnín a zeleniny. Mäso je prepychom. Asi najdôležitejším „faktorom dlhovekosti“ je však pokoj. Ani dnes tam totiž vonkajší svet neprenikol a miestni obyvatelia po jeho vymoženostiach ani netúžia. Ako dlho im však táto idyla vydrží, keď tam po dokončení novej cesty dorazia turisti?
