Dve umelkyne, ktoré neprávom žili v tieni známych mužov, sú súčasťou aktuálneho výstavného programu Veltržního paláce v Prahe. Bělu Kolářovú a Zorku Ságlovú spája viac, ako iba blízka prítomnosť známych mien českého kultúrneho života. Obidve mali silný vzťah k obrazu a ku štruktúre, obidvom sa do tvorby zamiešala politika a represia bývalého režimu.

Běla Kolářová bola manželkou slávneho kolážistu a básnika Jiřího Kolářa, Zorka Ságlová manželkou fotografa Jana Ságla a sestrou disidenta, undergroundového guru, básnika a prozaika Ivana Martina Jirousa, prezývaného Magor.

Ako skončená textilná výtvarníčka mala Ságlová (1942 - 2003) úzky vzťah k textílii, látke, šitiu, vyšívaniu či tkaniu. Tento základ nikdy nepotláčala, naopak, veľmi často aplikovala na svoje rozmerné, ale aj komorné obrazy a objekty. Boom umenia akcií a performancov v 60. rokoch sa dotkol aj tejto umelkyne. Zorganizovala niekoľko akcií s novým poňatím - spojila land art s akciou ako pri prácach Hádzanie lopty do průhonického rybníka Bořín v roku 1969.

Opäť to bola štruktúra, ale aj záujem o históriu, ktoré jej práce spájala akousi Ariadninou niťou - či už šlo o kruhy na vode, alebo plienky na lúke. O štruktúru išlo aj pri akcii Sláma-seno, keď do priestorov známej Galérie Václava Špálu navozila balíky žltej slamy a zeleného sena, ktoré sa zásahom divákov po čase miešali a vytvárali nový vizuálny materiál.

Zorka Ságlová sa na nátlak režimu stiahla do ústrania. Po úspešných happeningových akciách, ktoré sú zachytené aj na filmovom páse a divák si môže ich atmosféru vychutnať aj na výstave, sa vrátila k textilu a začala sa zaoberať historicky zaujímavou témou so silnou symbolikou - králikom. Králiky sa stali hlavným objektom obrazu ako predmet v prostredí, ale aj súčasťou až psychedelických štruktúr, ktoré mnohokrát evokujú štruktúru luxusnej bytovej textílie. Najsilnejšie diela vznikali v 90. rokoch, keď sa však do jej života a tvorby vlúdilo zhubné ochorenie.

Běla Kolářová (1923) skočila z fotografie rovno do projektov asambláží, teda trojrozmerných koláží. Už ani v médiu čiernobielej fotografie sa neuspokojila so stavom preferovaným koncom päťdesiatych rokov, ale začala s experimentovaním. Na negatíve vytvárala štruktúry a odtlačky - do vrstvy parafínu na celofáne odtláčala drobné predmety, neskôr vytvárala kruhové formy na fotografický papier bez použitia negatívu, čím sa dostala do zoznamu priekopníkov československej fotografie.

Štruktúra sa stala jej životnou láskou. Rovnako ako Ságlová, aj ona v roku 1969 usporiadala v Galérii Václava Špálu výstavu. Podľa kurátora Jiřího Valocha bolo jedlo naservírované do geometrických štruktúr radikálnym poňatím nového realizmu.

Na viac ako dvadsať rokov sa však Kolářová musela pre režim stiahnuť do ústrania, a tak začali vznikať komorné práce, ale s nezanedbateľnou kvalitou. Na papier či plátno začala lepiť nájdené predmety, ktoré väčšinou odkazovali na ženské aktivity - kancelárske spinky, cvočky, "babky a dedkov", zicherky, žiletky či sponky do vlasov. Aj vlasy sa stali súčasťou je obrazov - dlhé a zavinuté ako pieskové duny.

"Pretože celý rad asamblážovaných materiálov bol signifikantný pre ženskú existenciu, Kolářová priekopnícky vniesla do nášho umenia feministický, či genderový aspekt, ktorý vtedy nemohol byť ani pomenovaný," dodáva Valoch. Jej práce sú komentárom, ale aj akýmsi denníkom, spoveďou o živote ženy, kde každým kamienkom či sponkou trpezlivo vlepenou na papier je vypovedané jedno slovo.

Výstavy oboch umelkýň potrvajú do 9. apríla.

Autor: ANDREA KOPERNICKÁPraha - Bratislava