y, budú mať ďalšiu šancu. "Bodaj by to už konečne vyšlo. Stačí mi na spokojnosť jedna medaila, ale musí byť zlatá," zaželal si šéf slovenských paralympionikov Ján Riapoš.

Stanovil už aj jej predbežnú cenu. Ak to niekto zo sedemnástich reprezentantov v Turíne dokáže, pripíše si na účet 800-tisíc Sk. Len o dvestotisíc menej než mali pre turínske hry vypísanú odmenu zdraví olympionici. Prinášame vám krátky pohľad na tri zimné paralympiády, kde Slovensko štartovalo už ako samostatný štát. A naše najväčšie osobnosti na nich, tak ako boli prezentované v Slovenskej pamätnici zimných paralympijských hier.

Lillehammer 1994: začal to Miština

Prievidžan Jozef Miština po každom paralympijskom finále (v Lillehammeri i o štyri roky neskôr v Nagane) stál na stupňoch víťazov. Osem štartov mu vynieslo 5 strieborných medailí a tri bronzové, na každých hrách získal štyri. Najradšej spomína na tú prvú, ktorú si na svahu v nórskom Hajfelli vyjazdil v sobotu 12. marca v zjazde. Bola vôbec prvá, ktorou sa krajina pod Tatrami zo zimných hier mohla popýšiť. Jozef, ktorý sa po autohavárii v roku 1982 musel znovu učiť chodiť i lyžovať, sa v objatí s bratom Ľubomírom tešil, že sa nechal nahovoriť na dráhu paralympionika.

V Albertville 1992 ešte vo farbách Československa to Jozefovi nevyšlo, no na druhý pokus na severe kontinentu uspel hneď v prvej disciplíne. Existuje krajšia odmena za roky driny a odriekania? "Áno," priznal skromne Jozef. "Obyčajná prechádzka. Na zdravých nohách," jednoducho odvetil najúspešnejší slovenský paralympionik, ktorý už s aktívnou kariérou skončil. Lúčil sa v Salt Lake City, tromi siedmymi a jedným piatym miestom. Po nej sa už naplno venoval funkcii riaditeľa Strediska telesne postihnutých športovcov v Remate.

Nagano 1998: Kopčík žiari aj po štyridsiatke

A že vraj vek limituje športové šance. Štefan Kopčík sa ako 42-ročný vracal z Lillehammeru bez medaily, no o štyri roky neskôr skopíroval štyri medailové zásahy Jozefa Mištinu. Zrakovo postihnutý lyžiar si rovnako vyjazdil medzi bránkami dve strieborné a dve bronzové medaily. S navádzačkou Renátou Karamanovou, bez ktorej by sa k medaile prepracovať nemohol.

Od Silvestra v roku 1977, keď ho zrazil autobus, takmer nevidí. Ľavé oko nerozpoznáva svetlo, pravé potrebuje na čítanie lupu. Štefan sa však nepoddal a stále súťaží. V 54 rokoch bude v Turíne naším najstarším paralympionikom. S rovnakou túžbou, konečne zdolať všetkých súperov.

V Japonsku mal v obrovskom slalome vysnívaný titul na dosah. Po prvom kole bol štvrtý a v druhom zašiel vari životnú jazdu. No Španiel Villalona, predavač žrebov v Barcelone, si náskok z prvého kola obhájil. Na porazenie.

Kopčíka čaká v Turíne už štvrtá paralympiáda. Bez medaily letel domov len z Lillehammeru. Naposledy v Salt Lake City sa potešil bronzom zo slalomu.

Salt Lake City 2002: len Dudáš mal dva kovy

Košičan Radomír Dudáš odchádzal z Nagana nešťastný. Super G nedokončil, v obrovskom slalome i v slalome mu zostalo nepopulárne štvrté miesto. A túžba konečne sa dostať na debnu Rada pálila ďalej. Zrakovopostihnutý masér fyziatricko-rehabilitačného oddelenia košickej polikliniky sa dočkal až v Utahu, no hneď dva razy. K bronzu z obrovského slalomu pridal striebro v špeciálnom. Len on a jeho navádzač Juraj Mikuláš si viezol z Ameriky domov dve medaily.

V Turíne má tridsaťtriročný Rado veľké plány. A nielen preto, že na januárových pretekoch SP v kórejskom Pjong Čangu bol najrýchlejší.