„Boli tam deti bývalých podnikateľov a živnostníkov, nepohodlných umelcov, kazateľov. Ani ja bez svojej pionierskej príslušnosti som sa asi nehodil inde napriek tomu, že talentové prijímacie skúšky som úspešne absolvoval v Brne aj v Uherskom Hradišti,“ hovorí ŠTĚPÁN PALA, dnes sklársky výtvarník svetového formátu, ktorý sa momentálne prezentuje výstavou Možnosti priestoru v bratislavskom Zichyho paláci.

Efektné i zradné

Ale ani cesta do najstaršej strednej umeleckej školy na svete sa neobišla bez náhody. „Komunisti školu totiž predtým zrušili, no keď zbadali, že zrušili niečo dobré, opäť ju obnovili. Lenže, zrazu chýbali žiaci, a tak to zaplnili takýmito živlami.“ Pala zostal na severe Čiech aj po maturite a pracoval tam ako sklársky dizajnér či technológ. Sen o ilustrátorstve sa zmenil na sklársku realitu, pokračujúcu vysokoškolským štúdiom u legendárneho profesora Václava Ciglera na bratislavskej VŠVU, ktoré mu otvorilo cestu nielen ku sklenenej plastike, ale predovšetkým ku konceptuálnemu mysleniu.

Nezabúda však vždy pripomenúť: „Ten náskok z odborného stredoškolského štúdia a následnej praxe vo fabrike je naozaj nenahraditeľný.“

Hoci je Pala najviac zafixovaný ako excelentný sklár, zbierajúci ceny doma i v zahraničí, zaujímajú ho rovnako aj iné spôsoby tvorby, kresba a drevené konštrukcie - sú preň médiami, kde hľadá nové geometrické vízie, topografické možnosti. Kompletnú zbierku jeho tvorivých aktivít v neposlednom rade dopĺňajú grafické partitúry.

Pala je fascinovaný geometriou a možnosťami konštrukcie, pričom, ako hovorí kunsthistorik Jiří Valoch, je preňho podstatné vedomie zakotvenia vlastnej práce v celej línii „myslenia o geometrii a myslenia v geometrii“.

Na rozdiel od mnohých svojich kolegov si nemyslí, že by sklo bolo v spektre výtvarného umenia podceňované. „Jeho možnosti sú rozprávkové, no dokáže vždy prekvapiť i zaskočiť. Technológia je však oveľa náročnejšia ako trebárs pri bronze, aj preto si musím dobre rozmyslieť, čo urobím. Na druhej strane, práve tvorba je často veľmi záhadnou záležitosťou. Na najzávažnejšie veci prichádzam niekedy nečakane, niekedy ony prichádzajú samy, preto treba byť v strehu, mať rozhodené siete, aby sa ten pravý okamih neprepásol. To čakanie býva niekedy dlhé, ale nikdy ho neurýchľujem.“

Rovnaké z rôznych brehov

Drinu a námahu, ktorá je v sklenených plastikách ukrytá, vynahradzuje autorovi krása a emocionálna pôsobivosť výsledného tvaru. „Samozrejme, som rád, keď sa moje veci ľuďom páčia.“ Ale ten pozitívny ohlas sa nedá „vydupať“. Ako vraví - buď to urobím tak dobre, aby to diváka oslovilo, alebo nie. Sklo, toto nesporne divácky vďačné a efektné médium (Pala: „Valoch by povedal, že spektakulárne.“), má ešte jednu výhodu. „Existuje teória, že elektronické médiá, ktoré vyžarujú do priestoru obraz, pôsobia mysticky, a sklo má podobnú schopnosť. Jeho farba nie je odrazom povrchu, ale pôsobí z hĺbky, zo skla vyžaruje. Sklo tak už samo od seba pôsobí na city.“

Sklo sa stalo osudom nielen Štěpánovi Palovi, ale aj jeho manželke Zore a tandemovú prácu si veľmi pochvaľuje. „Kým ja som skôr typ geometrický, ona viac intuitívny. Vo dvojici sa mnohé veci urýchľujú, nielen pri mechanickej práci, ale aj v nachádzaní správneho pohľadu na rozrobenú vec. A nápady? Aj keď sú občas rovnaké, akoby zároveň boli z rôznych brehov.“

Ocenením Palových kvalít je aj od roku 1999 jeho funkcia hosťujúceho profesora na univerzite v anglickom Sunderlande, kde jeho manželka pôsobí už niekoľko rokov. Nasledovať ju však nemieni, necíti sa typickým učiteľom. Odrádza ho tiež veľa byrokracie, ktorá je údajne aj tam. Má to jasné: „Školské mlyny melú pomaly, ale neisto.“