Takže som plná ideálov nastúpila na oddelenie v malej okresnej nemocnici. Musím povedať, že úroveň našich lekárov je veľmi vysoká, len si trochu málo veria. Čo ma však úplne zarazilo, je pesimizmus a niekedy až apatia z neriešiteľnosti situácie v dnešnom zdravotníctve.

Ako nástupný plat (bez veľkej šance na zmenu) mi určili 9500 korún hrubého mesačne plus asi 2000 korún, ak bude oddelenie v zisku. Ziskovosť závisí od počtu pacientov a ceny liečby. Takže v mesiacoch so slabou chorobnosťou naše platy automaticky klesajú, až sa lekári uchyľujú ku obvolávaniu obvodných lekárov, nech ku nám len niekoho pošlú.

Normálny pracovný čas v našej krajine je, myslím, 40 hodín týždenne. Keď má lekár nočnú službu, znamená to, že príde do práce, napr. v pondelok ráno a odchádza v utorok poobede (!), teda, že zostáva v nemocnici navyše cez noc. Alternatívou je, že po týždni zostane v práci ešte 24 hodín cez víkend. Takýchto "služieb" mám mesačne momentálne šesť. Teda môj pracovný čas sa predlžuje na 55,5, 64, alebo 79,5 hodiny týždenne. Byť v službe znamená, že som sama na asi 30 pacientov a riešim všetky problémy plus prijímam nových pacientov. Ak nič nerobím s pacientom, dostanem za službu 50 percent z hodinovej mzdy, ak robím, 130 percent. Za 15,5-hodinovú službu zhruba 380 korún, za 24-hodinovú asi 800 korún.

Okrem toho mám "príslužby na telefóne". Nemocnica platí, len keď prídem na oddelenie a vykonávam nejakú činnosť. Teda zhruba 5-krát do mesiaca sa nemôžem (zadarmo) pohnúť z miesta bydliska. Za toto všetko môj plat zatiaľ neprekročil 12 500 korún čistého.

Aby sa však problémov nemálilo, tak ministerstvo alebo neviem kto nariadil, že počas prvých päť rokov do atestácie musím stráviť dva roky na našom, domácom oddelení, a tri na rôznych iných. Väčšina týchto oddelení nie je v našom meste. To znamená, že oddelenie ma platí a ja robím inde, pričom sa na každý piatok poobede alebo na sobotu, resp. nedeľu musím vrátiť a slúžiť. To znamená, že značný počet mesiacov si musím sama platiť každý deň cestu do iného mesta (45 km v lepšom prípade, 140 km v tom horšom). Lekári na oddelení sa ešte hnevajú, že si cirkulujem v iných nemocniciach, platia ma a ešte aj musia za mňa robiť (v princípe s nimi súhlasím). Z pohľadu nemocnice je zase problém v tom, že robím inde a potenciálne po atestácii môžem odísť do súkromného sektora. Preto dávajú pred povolením cirkulácie podpisovať tzv. vernostné na 10 rokov. A to všetko preto, aby som mohla ísť po piatich rokoch na atestáciu. Navyše si sama kupujem pomerne veľa prevažne zahraničnej literatúry a neustále sa vzdelávam.

Keď všetko toto porozprávam známym, tak si len klepú na čelo, čo tu na Slovensku ešte robím. Ako mám odísť, keď tu som doma, a koniec koncov tento štát investoval zhruba 2 milióny do toho, aby ma vzdelal! (Aj keď nórska vláda prispela ďalšími asi 750-tisícami.)

Preto kolegovia, rozprávajte, čo vás trápi, sťažujte sa. A popritom všetkom nezabúdajme za tých, ktorí za to nemôžu - našich chlebodarcov, chorých ľudí.

Autor: KRISTÍNA ŠURDOVÁ, lekárka