Autorský televízny film Samuela Ivašku Suterén vznikal v roku 1982 s rozpočtom 40-tisíc Kčs. Dokončili ho o rok neskôr a na premiéru čakal ďalších šesť rokov. Do 10. decembra 1989. Príznačné je, že patričnej pozornosti či uznania sa mu nedostalo ani potom, a tak teraz reprízy 1. a 3. marca na 2. programe STV sú vzácnou príležitosťou vidieť a možno i doceniť mimoriadne zaujímavé trezorové dielo.

Hlavný hrdina, označovaný ako On, je vedec. Pre svoju skromnosť a pracovitosť je odsunutý karieristickými nadriadenými na samý okraj ustanovizne, v ktorej robí takmer všetko od vedeckej práce cez organizáciu kongresu až po nákupy a pochôdzky do čistiarne. Ako môže revoltovať človek bez agresie? Je riešením únik do ríše snov v kúpeľni? Možno zmierniť napätie medzi zmyslom života a absurditou životnej reality, medzi skutočnosťou a ideálmi?

Pretože tento film nepatril ani nepatrí ku stáliciam či hitom vysielania Slovenskej televízie, divák ho nepozná, nemá z čias "reálneho socializmu" vytvorený názor ani postoje, tak ako napríklad k Hanákovým, Jakubiskovým či Formanovým filmom. To nám umožňuje vidieť, vnímať a hodnotiť Suterén dnešnými očami "reálneho kapitalizmu".

S počudovaním (ak nie priam šokom) musíme priznať, že medzi realitou roku 1982 a tou dnešnou zasa až také veľké rozdiely nie sú. Nielen preto, že električky a ikarusy v uliciach našej metropoly sa za 23 rokov vôbec nezmenili. Skromný, čestný, pracovitý (dnešným jazykom submisívny) človek to má ťažké v každom režime. Ľahtikárski, nafúkaní, oportunistickí karieristi vždy bezstarostne vyplávajú nahor, ako špina na hladinu. Dnes, tak ako vtedy, si ľudia, ktorým ešte doba neamputovala cit a svedomie, musia klásť základnú otázku: Čo s tým?

Ivaška aplikoval v hranom televíznom filme dokumentaristické postupy. Okrem kontaktného zvuku a snímania v reáloch to znamenalo aj neopakovať zábery, použiť to, čo kamera zaznamenala, aj s prípadnými nedokonalosťami. Koncepcii podriadil aj výber hercov-nehercov. Hlavnú rolu stvárnil dramaturg a básnik Jozef Mokoš, Oľgu novinárka Oľga Pohanková, upratovačku Bertu Katarína Kolníková.

Náladu nevytvára hudba (tá, trinásť rokov pred Dogmou '95, zaznie len ak je interpret priamo v scéne), ale autentické všadeprítomné táranie rozhlasu a bezútešné realistické obrázky z ulíc dobovej Bratislavy, často konfrontované s hlavným hrdinom (bezradný človiečik na obludnom betónovom stavenisku).

Komorná dramatická úvaha o etike a morálnom nepokoji je napodiv vďaka svojmu dokumentarizmu veľmi poetická. Inšpiruje, evokuje, dáva divákovi látku, tému i priestor na premýšľanie. Škoda, že súdruh Škoda a jeho melody boys z oddelenia propagandy a agitácie ÚV KSS poslali film i s jeho tvorcami (ba i kritikmi, ktorí sa odvážili nepohaniť ho) do temnôt trezorov a iných suterénov pamäti. Všetko mohlo byť ináč. Šťastie, že dielo i autor prežili a sú tu.

Všetko môže byť ináč.

FOTO - STV

Suterén m Slovenská televízia 1983 m 94 minút m Scenár: Eva Planá, Samuel Ivaška m Réžia: Samuel Ivaška m Hudba: Samuel Ivaška m Kamera: Vladimír Ardan m Hrajú: Jozef Mokoš, František Gervay, Oľga Pohanková, Ladislav Straka, Katarína Kolníková, Katarína Kubová, Zuzana Frenglová, Xénia Gracová a ďalší