ná Trnava sa stala po prvý raz majstrom republiky vo futbale".

Jednou zo základných otázok pre preverovaných členov strany v čistkách na začiatku sedemdesiatych rokov bola otázka: "Ako hodnotíte rok 1968?"

Všetci sme vedeli ako máme odpovedať, aby sme si udržali stranícku príslušnosť aj naďalej. Drvivá väčšina opýtaných odpovedala stereotypne takto:

"Privítal som januárové zmeny v ústredných orgánoch strany, veril som v ÚV KSČ. V priebehu roka sa pravicové protisocialistické sily pokúsili zvrátiť vytýčený smer a nastoliť kapitalizmus. Generálny tajomník ÚV KSČ Dubček podcenil situáciu a nevládal im už čeliť."

To bola štandardná naučená odpoveď obyčajného člena strany. Ja som na tú otázku dal preverovacej komisii, ktorej členov som dobre poznal, takúto odpoveď: "Na rok 1968 mám tie najkrajšie spomienky." Keď sa udivene rozhorčení opýtali že prečo?

Odpovedal som: "V tomto roku sa moja milovaná Trnava stala po prvý raz majstrom republiky vo futbale."

"No dobre, ale nás zaujímajú teraz iné veci, súdruh," odvrkli. Komisia sa však oblafnúť nedala. Dobre vedela koho sa čo pýta a čo má preverovaný za ušami. V mojom prípade vytiahli na mňa tzv. "nevhodný" diskusný príspevok, ktorý niekde vyhrabali.

Kedy odídu Rusi, keď sú tu len dočasne?

To som sa v tých pohnutých dňoch po auguste trasľavým hlasom neskúseného diskutéra (bolo to moje prvé verejné vystúpenie na členskej schôdzi strany) naivne opýtal, kedy odídu Rusi, keď sú tu len dočasne. Toto stačilo na vyhodenie. Len sa tak za mnou zaprášilo. Nebol som sám.

V TAZ-e Trnava takto pochodili viacerí, i keď si už presné počty nepamätám. Ani som sa veľmi nebránil. Kašľal som na to. Nie však môj vtedajší vedúci. Podarilo sa mu, zaslúžilému, aby sa komisia k prípadu vrátila a tá po ťahaniciach pravoverných s ľavovernými nakoniec zmenila ortieľ na "pokarhanie s výstrahou." Pripomínam, že všetci, čo dovtedy kričali Dubčekovi "hosana," teraz unisono kričali "ukrižuj ho." Na žiadnych hrdinov, objavujúcich sa dnes v takom množstve, si nepamätám. Žiadni totiž neboli.

Samotný vstup vojsk Varšavskej zmluvy som zažil ako "civilista v armáde." Týždeň predtým ma povolali na vojenské cvičenie k tankovému pluku do Levíc. Bol som dôstojník v zálohe, vtedy poručík. V tú augustovú noc vstupu ma po prvýkrát zaradili do služby ako pomocníka dozorného pluku.

Všetko tam bolo pre mňa neznáme a po ôsmich rokoch od vojenčiny mi mnohé vojenské voloviny dávno vyšumeli z pamäti. Už od jedenástej hodiny večer, kedy sa nečakane objavil veliteľ pluku, sme tušili, že sa niečo deje. Ale správu, že nás obsadzujú "spojenci" sme sa aj my "vojaci" dozvedeli až z tranzistorového rádia. Nemohli sme to pochopiť, ani dôstojníci z povolania, ani záložáci.

Levice neobsadila Sovietska armáda, ale maďarská. Do kasární nevstúpili a po celý čas môjho pobytu sa chovali slušne. Čudoval som sa aj ušami, ako ma maďarskí vojaci zdravili v strnulom pozore. To preto, že naši si záložného poručíka ani nevšimli. V našej armáde bola taká demokracia až to hraničilo s anarchiou. Potom nastali denné niekoľkohodinové mítingy. Všetci aktéri týchto pohnutých a dovtedy nezvykle hlučných schôdzí, kde nechýbali ani slzy ani nadávky, boli pre mňa neznámi ľudia v uniformách rozličných hodností, ale i názorov.

Po 68 sa Biľakovci zdravili "zdrávstvuj" a "tavárišč".

Z tej masy sa po pár dňoch oddelila mizivá skupinka boľševikov, ktorá bola po celý čas bitá ako žito. Už vtedy si chytráci, na rozdiel od ostatných spočítali, že Brežnev to z ruky nepustí a keď vydržia, zvíťazia. Chytráci boli vždy a aj zostali, však áno. A naozaj, po určitom čase tieto zanedbateľné skupinky prevalcovali všetkých dubčekovcov.

Pamätníci si iste spomínajú, že po našich mestách chodili skupinky - vojak, policajt, milicionár, ktorí akože dávali pozor na dodržiavanie poriadku. Tak nás teda využili v Leviciach a neskôr prepustili. V rodnom podniku to ešte dobre vrelo. Drvivá väčšina dubčekovcov zatlačila do obrany kŕdlik zneistených a hodne vystrašených biľakovcov. Títo, aby sa odlíšili od ostatných, začali sa medzi sebou zdraviť "zdrávstvuj" a oslovovať "tavarišč." To im potom zostalo, keď už ako víťazi vyhadzovali porazených zo strany.

Na začiatku sedemdesiatych rokov, keď začali stranícke čistky, som už mal v podniku odpracovaných 15 rokov, z toho desať ako robotník. Vedel som presne, kto je kto, akú má morálku a či vie, kde je sever. Karieristi mali orgie (vtedy sme netušili, že príde doba, kedy budú mať ešte väčšie). Vyšvihli sa mnohí podpriemerní. A vysoko. Pripomínam však, aj keď sa to nebude niekomu páčiť, že ani jeden, čo ich vtedy vyhodili zo strany nemusel opustiť brány podniku. Robotníci to nepocítili vôbec, sústružníkov sme vždy potrebovali. Hospodárski pracovníci museli o stupeň nižšie, ale žiadna kotolňa, žiadny Budaj, žiadny Havel. Výrobné podniky si svojich ustrážili.

Ešte ma napadla jedna príznačná príhoda z tej doby. Bolo to v roku 1969. To sme ešte chvíľu vzdorovali. Vtedy, ako je známe, pristál prvý človek na Mesiaci.

Keďže to nebol Rus, tak neboli ani žiadne fanfáry, ako bolo dovtedy zvykom. Televízie sveta, neochotne aj naša, dávali priamy prenos. Každý chcel tú slávu vidieť na vlastné oči. Čo čert nechcel, akurát v tom čase sme mali členskú schôdzu strany. Odhlasovali sme si takmer jednohlasne, aby sa na pár minút schôdza prerušila v čase pristátia a výstupu kozmonautov na Mesiac.

V základnej organizácii nás bolo 44. Keď prišla správa, že už to začína, predseda schôdzu prerušil a presťahovali sme sa k televízoru. Nešli s nami len traja z tých, čo sa navzájom oslovovali "zdrávstvuj" a "tavárišč". Nechceli vidieť Američanov na Mesiaci a vôbec nechápali historickú chvíľu ľudstva. Bolo ich málo, ale boli takí.

Jaroslav Šipkovský, Trnava