Dojímavejší záver turínskej olympiády si šéf organizačného výboru Valentino Castellani nemohol naplánovať. Keď členka Medzinárodného olympijského výboru Manuela Di Centaová dekorovala na vypredanom Stadio Olimpico za posledného víťaza XX. hier svojho brata Giorgia Di Centu, víťaza bežeckého maratónu na 50 km, divákom sa tisli do očí slzy. More talianskych zástav a tóny domácej hymny pohli počas záverečného ceremoniálu emóciami aj nestranných pozorovateľov. O hodinu nato oheň zimného športového sviatku definitívne zhasol. Rozhorí sa o štyri roky v kanadskom Vancouveri.

Sugestívna koncovka mnohým zalepila oči, ale problémy nezakryla. "Ďakujeme Piemont, boli to čarovné hry," lúčil sa s Turínom šéf Medzinárodného olympijského výboru Jacques Rogge. Rozpaky však v srdciach mnohých zostávali.

"S tými lillehammerskými hrami pred dvanástimi rokmi sa to nedá ani porovnať," unisono tvrdili tí, čo sa pod piatimi kruhmi pohybujú pravidelne. "Ja som bol len v Nagane, ale aj tam bolo krajšie než tu v Taliansku," zamyslel sa ukrajinský tréner našich šorttrekárov Oleksandr Myklucha.

Olympionikom chýbal duch pospolitosti. Roztrhnutie na tri olympijské dediny, vzdialené od seba takmer sto kilometrov, drasticky redukovalo šancu zažiť tú pravú atmosféru pod piatimi kruhmi. "Mne asi zostanú spomienky len tie nekonečné presuny autobusom," hodnotila biatlonistka Soňa Mihoková. Pre tých, ktorým sa nepodarilo ubytovať blízko športovísk, to boli hry strávené v dopravnom prostriedku.

Aj pre divákov to bola tortúra, kým sa z Turína dostali do kopcov. Šesť či sedem hodín v autobuse počas jediného dňa nebolo nič výnimočné. Úzkymi cestičkami do San Sicaria či Sestriere to rýchlejšie než tridsiatkou nešlo. A keď napadol prvý sneh, doprava na chvíľu skolabovala úplne. Stačil malý zádrh na ceste.

Aj medailisti si užili dlhých presunov. Keď snoubordista Rado Židek zvesil zo svahu Melezet historické slovenské striebro, dve hodiny sa trmácal na turínsku Medal Plaza a dve hodiny naspäť. "Ja viem, je to ďaleko, ale museli sme urobiť kompromis. Je to olympiáda, nie majstrovstvá sveta," ospravedlňoval sa na úvodnej tlačovej besede nórsky šéf Medzinárodnej biatlonovej únie Anders Besseberg.

Pohodu v hľadisku búrali i nekonečné čakania pred kontrolnými stanovišťami. Kým sa fanúšik predral cez kordóny policajtov a nechal sa presvietiť detektorom kovu, prešla často i viac než polhodina. K tomu si pripočítajte drahé vstupné, a tak sa nie raz stalo, že tribúny márne zakrývali prázdne miesta. Niektorí zo športovcov to povedali otvorene. "Ani nemáme pocit, že sme na olympiáde." Aj slovenskí hokejoví fanúšikovia sa čudovali, keď vkročili do malej haly Espozicioni, na ktorej sa našli i nedostavané miesta. Toto má byť dejisko olympijského turnaja s profesionálmi z NHL? - pýtali sa.

Napriek tomu bude na čo spomínať. Fantastické krasokorčuliarske súťaže, pôsobivá atmosféra na mužskom slalome so smutným koncom domáceho miláčika Giorgia Roccu či nádherná zlatá bodka Giorgia Di Centu v maratóne na tratiach v Pragelate.

Rodených Turínčanov však olympiáda nepobláznila tak, ako si organizátori želali. "Finitto, ragazzi (koniec, chlapci)," vykrikoval počas ohňostroja na záverečnom ceremoniáli nadšený taliansky policajt. Futbalový ošiaľ, keď nastupuje Juventus, je pre metropolu Piemontu oveľa väčšia slávnosť.

Turín akoby to vedel. Výrobu olympijských suvenírov príliš nepreháňal, a tak sa fanúšikovia zo zahraničia v olympijských megastoroch občas prizerali len prázdnym regálom s nápisom vypredané. Taliani zarábali viac na televíznych právach či sponzorských zmluvách. Stratové hry to pravdepodobne nebudú a novučičké športoviská či hotely mesto určite skrásneli. To je pre domácich určite najpozitívnejší moment.

MOV zasa uspokojuje len jeden dopingový prípad (ruská biatlonistka Oľga Pylevová) a jediný škandál okolo rakúskych biatlonistov.

Autor: RASTISLAV HRÍBIK, Turín