"To bola olympiáda. Pre mňa tá najhoršia, aká mohla byť, lebo som si to strašne vytrpel. To zranenie z tréningu ma úplne odstavilo z určitých vecí. Nebyť doktorov, ktorí ma totálne umŕtvili, tak ani nenastúpim. Už to tak aj chvíľu vyzeralo. Nebolo to o strachu. Keď sa do toho posadíš, už ti žiaden nepomôže. Išlo o to, či do bobov vôbec zvládnem nasadnúť. Veď už krátko po štarte ideme rýchlosťou okolo 40 km/h. A ja tou zranenou rukou nevládzem ani zamávať a celú cestu som sa musel držať a v cieli brzdiť. S brzdami mi musel pomáhať Aďo (Andrej Benda - pozn. red.), ktorý sedí predo mnou. Ja som to jednou rukou nebol schopný robiť, tak on ťahal jednu stranu brzdy, ja druhú. Nemienil som to však vzdať, veď olympiáda je vrchol športového snaženia a chcel som urobiť maximum.
Tá lopatka však ukrutne bolí. Za osem rokov, čo jazdím, som taký nepríjemný pád nemal. Tým, že tu v Cesane pred nami jazdili sánkari, bola dráha inak urobená. Pre bobistov nebola ťažká, no, jednoducho, padalo viac bobov, ako býva bežné. Nemci to síce trochu upravovali, ale aj pilot ruského štvorbobu Zubkov, ktorý napokon skončil strieborný, padol. Nám sa to tu nikdy nestalo, až prišla v tréningu tá osemnásta zákruta. Nezobrala nás, išli sme hlavami do steny a ja mám rám bobu taký s ostrými hranami, ktoré mi trafili do lopatky a tá sa prelomila.
Ešteže preteky sa skončili dobre. Dvadsiate miesto považujem po všetkých tých strastiach, ktoré nás postretli, za celkom slušné. Buďme radi, že sme to dobojovali. V cieli som sa veľmi tešil, bolo to značné vypätie. Večer sme ho striasali v Slovenskom dome, kam prišlo aj monacké knieža Albert.
Už by však mohli začať jazdiť aj mladší. Tlačenie bobov im rád prenechám. Máme štyroch nových ľudí, ktorých chceme na budúci rok zaučiť pilotovať i jazdiť. Začneme s nimi prípravu. Ale poznáte to, rozbehneme s desiatimi a zostanú po zime dvaja. A s Milanom (Jagnešákom - pozn. red.) veľmi chceme členskú základňu rozšíriť. Lebo len vzájomná rivalita poženie vpred." (rh)
