"Policajt by mal mať múdrosť Šalamúna, odvahu Dávida, pokoj Jóba a vodcovstvo Mojžiša, láskavosť dobrotivého Samaritána, stratégiu Alexandra, vieru Daniela, diplomaciu Lincolna, toleranciu tesára z Nazaretu", píše vo svojej knihe z roku 1936 zakladateľ policajnej psychológie August Vollmer.

Mladý policajt, sprievodca ozbrojenej ochrany lietadla, raz úspešne zasiahol proti únoscovi, ale pritom ho usmrtil.

Stáli oproti sebe so zbraňou, a on bol rýchlejší.

Policajt postupoval profesionálne a dostal aj štátne vyznamenanie za statočnosť. S tým, že usmrtil človeka, sa však nedokázal vyrovnať.

Nadriadení ho teda poslali z policajnej služby na štúdium. Tam sa stretol s policajným psychológom, profesorom Ján Čechom.

"Riešili sme to spolu, pretože traumatizujúce okamihy zo zásahu na palube lietadla sa mu dlho vracali. Osvedčil sa mi vtedy zahraničný program Prečo si ma donútil, aby som ťa zabil," spomína Ján Čech, ktorý sa policajnou psychológiou zaoberá už niekoľko desiatok rokov.

Pocit moci, ale aj prežité násilie dokážu osobnosť človeka poriadne poznamenať. Psychológovia tvrdia, že agresivita drieme v každom z nás a treba s ňou podľa potreby pracovať.

Spätné väzby

S policajnou psychológiou sa dostáva budúci policajt prvý raz do styku počas prijímacích pohovorov na štúdium. Musí sa podrobiť psychologickým testom, neskôr prídu na rad psychologické prednášky a semináre, ktoré ho majú pripraviť na úlohu "strážcu zákona" a udržiavať ho v psychickej kondícii. Či už je policajtom prvého stupňa, alebo dôstojníkom.

Americká literatúra hovorí, že psychológ má byť súčasťou každého policajného tímu. Vidno ho takmer v každom seriáli z policajného prostredia. Má chodiť do služby v uniforme, nosiť zbraň, pohybovať sa v teréne, a tak si získavať dôveru svojich kolegov, ktorí sa pred ním nemajú ostýchať, pretože je samozrejmé, že bezprostredný kontakt s ním potrebujú.

Policajní psychológovia fungujú aj u nás. Nie však v takom počte. Policajti sa s nimi stretávajú minimálne raz ročne na povinných prednáškach. Ich služby môžu využiť pre seba aj pre svoju rodinu kedykoľvek. Majú ich poruke v prípade rodinných tragédií, hromadných katastrof či iných tráum, ktoré môžu mať následky na duševnom i fyzickom zdraví. Stačí zatelefonovať alebo zamailovať.

Psychologické testy

Jedným z tvorcov prvých psychologických testov pre slovenských policajtov bol profesor Ján Čech, ktorý pôsobil ako učiteľ v policajnom školstve a súčasne ako pracovník policajného zboru od roku 1975.

"Snažil som sa učiť psychológiu tak, aby vyhovovala potrebám polície, a ako na mňa pôsobili moji univerzitní profesori. Neskôr som robil aj poradenstvo a v prípade potreby chodil do terénu. Začiatkom osemdesiatych rokov som však zistil, že policajná psychológia v cudzine je už oveľa ďalej. Pokúšal som sa do tohto vlaku naskočiť."

Úskalia rovnocennej komunikácie

Slovo psychológia bolo dlho dôležité iba počas výberu na policajné štúdium. Dnes sa o potrebe psychológie v policajnej brandži nepochybuje, vďaka nej predsa len policajt lepšie spoznáva nielen okolie, ale aj sám seba. Najväčší priestor však dostáva predovšetkým počas štúdia. Kto navštevuje Policajnú akadémiu, študuje napríklad aj náuku o obeti, vyjednávanie, prácu s masami, zvládanie paniky, osobnosť páchateľa či súdnu psychiatriu. "Dôležitá je práca na seminároch," hovorí psychologička Zuzana Porubčanová. "Tu sa vieme zblížiť a lepšie sústrediť na sebapoznávanie. Ide o to, aby študenti skúmali, ako oni sami vnímajú realitu a aby vedeli rozlišovať ľudí, s ktorými jednajú v konkrétnych situáciách."

V poslednom období je o prácu policajných psychológov väčší záujem, velitelia zásahových jednotiek ich často žiadajú o spoluprácu. "Komunikácia psychológa s policajtmi však u nás stále nie je rovnocenná," hovorí Ján Čech. "V rámci úsporných opatrení sa policajní psychológovia scivilňujú, čo sa odrazí na ich príjmoch aj na autorite. Nenosia uniformu, a o to ťažšie sa dostávajú aj k informáciám."

Pozor na vlčiaka

Psychologické testy sa netvoria osobitne pre policajtov, sú rovnaké pre všetkých ľudí. Ich obsah sa nezverejňuje. Skúmajú sa v nich výkonové a osobnostné predpoklady pre danú profesiu. Každé seriózne testovanie sa robí pomocou takzvaných testovacích batérií a profesiogramov. Ide o overený súbor testov, z ktorých viaceré môžu skúmať jednu vlastnosť. Pomocou nich sa dá odhaliť, do akej miery je policajný adept vhodný pre danú činnosť, alebo či prispôsobuje svoje výpovede situácii, vystupuje sociálne žiaduco, ale v skutočnosti je jeho osobnosť iná.

"Raz som sa zúčastnil na výcviku, ktorý u nás robili Angličania," hovorí profesor Čech. "Bol zameraný na uľahčovanie komunikácie s rómskou komunitou. Boli tam policajti, učitelia psychológie, českí kolegovia. Počas prestávky sme sa išli prejsť, v parku boli štyria Rómovia s vlčiakom. Kolega, ktorý dovtedy bezchybne plnil pokyny vedúceho psychoterapeutickej skupiny, zrazu povedal: ,No, keby so sebou nemali toho psa, tak by som im ukázal.' V takej chvíli to nemôže byť vtip."

Ako sa uchádzať o priazeň verejnosti

Policajti v minulom režime často zneužívali svoje postavenie. Dnes je jasné, že ich poslanie nie je len v represívnej sile. Svoj imidž a autoritu by si mali budovať aj jednoduchými pozitívnymi činnosťami - napríklad vás upozornia, že sused má plnú schránku, alebo že na chate máte otvorené okno. "Mali by sa uchádzať o priazeň verejnosti. Už nie sú krytí politickou silou ako kedysi."

Podľa Jána Čecha by dnešní policajti mali byť spoločenskí a empatickí, ale rázni a aspoň trocha tvoriví, pretože často sú pri zákroku odkázaní iba sami na seba. "Musia byť komunikatívni, ináč by nezískali potrebné informácie a neprenikli do prostredia, v ktorom majú pôsobiť. A hlavne by nemal fungovať čiarkový systém - napríklad koľko udelených pokút či vyriešených prípadov, taká úspešnosť."

V uniforme sa velí

Hoci rozvíjať osobnosť policajta možno dnes podľa Jána Čecha na oveľa vyššej úrovni ako v minulosti, vo vzdelávaní sú stále medzery.

"Bol som na stáži v jednom bratislavskom úrade vyšetrovania, kde mi dali nahliadnuť do spisu o prípade, v ktorom osemnásťročný mládenec pohlavne zneužil maloleté, mentálne zaostalé dievča. Komunikácia uviazla a páchateľa pustili na slobodu pre nedostatok dôkazov. Opýtal som sa ich, či použili test anatomicky správnych bábik. Pomocou manipulácie s nimi sa z bežnej situácie stane test, do ktorého človek premieta vlastné vnútorné zážitky, a potom sa zváži, či test dokazuje, že sa skutok naozaj stal a ako. Test je zároveň formou hry, ktorá uľahčuje komunikáciu. Policajt mi povedal - nie, nikto mi nepovedal, že to mám použiť. A pritom test bol publikovaný v českom kriminalistickom zborníku a bol u nás prístupný. Môžem usudzovať, že hoci policajt postupoval podľa zákona, trestný čin nevyriešil, naopak, skôr posilnil mladíkovo deviantné a kriminálne správanie, pretože v budúcnosti sa môže znova orientovať na maloleté a mentálne zaostalé obete."

Veľa rozkazov, málo partnerstva

Policajti majú veľké právomoci, ale nesúdia, iba plnia rozkazy. V jednom zo svojich výskumov Ján Čech zistil, že najväčší problém majú vo vzťahu k nadriadenému, ktorý si drží veľký odstup. "Postrehol som málo partnerstva, skôr autoritatívne, direktívne manažovanie a nízke hodnotenie nadriadených zo strany podriadených. Systém však núti k takémuto spôsobu riadenia. V uniforme sa jednoducho velí a chýba normálna, civilná komunikácia."

Zaberie dobrá taktika?

Zvláštnu kapitolu v prácach Jána Čecha tvoria vyjednávači a rukojemníci. Napísal o nich monografiu, vďaka ktorej teraz pôsobí ako garant pre štúdium na katedre psychológie na UCM v Trnave.

Aké sú základné kroky vyjednávania? Je ich päť: nereagovať, keď hrozí nesprávna reakcia. Odzbrojiť protivníka tým, že ho počúvame. Orientovať protivníka na problém, ktorý treba spoločne vyriešiť. Uľahčiť povedať áno a znemožniť povedať nie.

"Vychádzam z taktiky prielomového vyjednávania - z knihy Wiliama Uryho o zásadách vyjednávania s ľuďmi, s ktorými sa nedá vyjednávať," hovorí autor. "Systém vyjednávania som aplikoval na úplne jednoduché, praktické policajné situácie. Napríklad občan sa rozčúli: 'Už mám toho dosť, riadne platím dane, a keď mi ukradnú bicykel, tak mi policajti povedia, že dolapiť páchateľa je problém. Načo ste tu?' Policajt reaguje pokojne, s porozumením, povie napríklad: 'Máte pocit, že s vami nejednáme čestne. Chápem vás, aj mňa by to nahnevalo.' To je taktika, pomocou ktorej sa odstup medzi policajtom a občanom znižuje. Samozrejme, policajt sa musí snažiť každý prípad vyriešiť. Aj keď je pravdepodobnosť úspešnosti minimálna."

FOTO SME - PAVOL FUNTÁL a miroslava cibulková

Pri vyšetrovaní sexuálnych zločinov sa používa aj test s bábikami. Vyšetrovaný pri manipulácii s bábikou premieta vlastné vnútorné zážitky, na základe čoho sa dá zistiť, či sa skutok naozaj stal a ako.

FOTO

Policajt by mal vedieť nielen strieľať, ale byť aj psychicky vyrovnaným a komunikatívnym človekom.

Prof. PhDr. JÁN ČECH, CSc. (1946) sa narodil v Bratislave, kde vyštudoval psychológiu na Filozofickej fakulte UK. V rokoch 1973-75 pracoval v podniku Psychodiagnostické a didaktické testy v Bratislave. Do roku 2002 pôsobil ako učiteľ policajnej psychológie na vysokých školách rezortu ministerstva vnútra, v roku 2001 bol menovaný za profesora v odbore bezpečnostné služby. Napísal monografie Úvod do policajnej psychológie, Vyjednávanie a branie rukojemníka, učebnice Sociálna komunikácia pre políciu a Psychológia pre políciu a justíciu (spolu s tímom autorov). Ďalších vyše stotridsať prác publikoval v domácich a zahraničných odborných periodikách. Od roku 2002 pôsobí ako garant pre štúdium na katedre psychológie Filozofickej fakulty UCM v Trnave, kde prednáša sociálnu psychológiu, psychológiu negociácie a asertívnu komunikáciu. Žije v Pezinku, je ženatý, má päť detí.