Ako trávi Eva Urbanová bratislavské dni? Po našom rozhovore sa ponáhľala na prechádzku do už skoro jarného mesta a možno aj do posilňovne. Vraj si sem priniesla tepláky, takže verí, že aspoň raz sa tam dostane. O večere však mala jasno. Bude pozerať olympiádu. Po celý čas, čo sme cestou z divadla mali spoločnú cestu, zanietene rozprávala o hokeji, a hoci vtedy ešte zďaleka nebolo všetko rozhodnuté, presne prorokovala, že sa na ľade stretneme s Českom. Naozaj ako kňažná Libuša, jedna z jej klasických operných postáv, ktoré tak miluje.

Hoci Eva Urbanová tvrdí, že poslednou skutočnou opernou divou bola Maria Callasová, nie je to celkom pravda. Aj ona má slušne vykročené na hviezdny piedestál. Po prvé, jej meno pozná každý milovník opery, pretože česká umelkyňa patrí medzi absolútnu svetovú špičku. Vďačnou témou je však aj pre ľudí, ktorí sa o operu až tak nezaujímajú. Veď koľko je sopranistiek, ktoré milujú heavy metal a spievali s rockovou kapelou? Ženské časopisy zase omieľajú, ako pred rokmi dokázala schudnúť šesťdesiat kíl, a tiež si prišli na svoje, keď sa rozchádzala so svojím impresáriom, ktorý bol dovtedy neoddeliteľnou súčasťou jej práce aj súkromia. No a v neposlednom rade sú tu historky, ako sa dokáže hviezdne rozčertiť. Vtedy sa vraj trasie celé divadlo. Či je to pravda, si práve na vlastnej koži overuje režisér Jozef Bednárik. V Opere SND totiž režíruje Pucciniho operu Turandot s Evou Urbanovou v hlavnej úlohe.

Spievate v Metropolitnej opere v New Yorku, v milánskej La Scale, teda na najprestížnejších operných scénach sveta. Čím sme vás nalákali do Bratislavy?

Pred pár rokmi som práve tu prvý raz spievala Turandot. Bola to koncertná verzia vo filharmónii s dirigentom Ondrejom Lenárdom. Už vtedy sme sa zhovárali, že by sme ju raz urobili aj v divadle, a teraz nastal ten okamih. A keďže opäť diriguje Ondrej, povedala som áno.

O vašom temperamente kolujú historky, koniec-koncov, aj vy vravíte, že ste typický Býk, ktorý si radšej rozbije hlavu o stenu, než by ustúpil. Režisér Jozef Bednárik tiež nie je práve baránok. Ako spolu vychádzate?

Viete, čo, ja si dobre rozumiem práve s temperamentnými ľuďmi. Čím viac sa o dirigentovi či režisérovi hovorí, že sa s nimi nedá vyjsť, tým lepšie si zvyčajne rozumieme. Naopak, mávam konflikty s ľuďmi, ktorí si nestoja za svojím názorom.

Ste známa tým, že nemáte rada, keď sa do klasických opier tlačí súčasnosť. Jozef Bednárik to, naopak, robí rád. Aká teda bude vaša spoločná Turandot?

Už keď som sa s vedením divadla dohadovala na hosťovaní, dala som si podmienku, že predstavenie nesmie byť extrémne moderné, lebo v takej inscenácii by som sa cítila zle.

Takže v tejto režijnej koncepcii máte navrch vy?

Povedala by som to tak, že sme napokon našli zlatú strednú cestu, aj keď pán režisér sa zrejme preto trochu trápi." (úsmev) "Tomu ja nehovorím krik.

Pýtam sa preto, lebo raz som robila rozhovor s režisérom Vladimírom Morávkom, ktorý režíroval muzikál s Luciou Bílou. Zaujímalo ma, či ho hviezda trápila. A on - čo Lucia, ale Eva Urbanová, to je niečo! Keď tá raz tresla kostýmom a odišla zo skúšky, nikto sa neodvážil ani muknúť.

Tak to je pravda. Mám ho rada, ale s jeho predstavou Toscy som sa nestotožňovala. Množstvo vecí som nepochopila, takže som mala pocit, že vlastne len plním príkazy, odkiaľ odísť a kam prísť, no neviem, prečo spievam. No a raz, plná pochybností, som sedela v hľadisku a sledovala skúšku, keď som zrazu od starších kolegov začula rovnaké výhrady, aké som cítila ja. Vtedy som sa už nezdržala. Vtrhla som na javisko, až sa so mnou rozišli kulisy, div som si nezranila tvár. Hodila som na zem plášť a odišla.

Premiéra však napokon bola.

Áno, lebo už na vrátnici som sa zarazila a začala som sa smiať. Uvedomila som si, veď presne takáto má byť Tosca! Ten výbuch, to je ona. Aj Morávek mi to neskôr povedal. A okrem toho, množstvo vecí, ktoré mi prekážali, napokon aj on sám po čase zrušil.

Tosca však bola len malým extempore oproti Daliborovi, ktorého ste v Národnom divadle naskúšali s J. A. Pitínskym. Tomu ste deň po premiére zložili rolu.

To je práve ten typ, ktorý sa neháda, ale nestojí si za svojím názorom. Ja to však beriem ako zradu, keď herec na javisku plní režisérovu koncepciu, a on, keď sa to nevydarí, zlyhá a nepostaví sa za svoje dielo.

Ako to vlastne bolo? Odohrala sa premiéra a na klaňačke sa namiesto potlesku ozvalo bučanie?

Nie, my sme vyšli na scénu a ľudia kričali bravo. A potom prišiel pán režisér Pitínský a publikum začalo bučať a kričať - hanba, fuj! A on ušiel. Viete, ja som už zažila režisérov, na ktorých kričali fuj! No oni zostali. Síce celí zelení, ale vydržali to. Ľudia majú právo, aby zabučali, keď sa im niečo nepáči. To sa stáva a ja si musím vedieť povedať - áno, nevydarilo sa to. Z rôznych príčin. Dajme tomu som spievala v indispozícii a oni neuznali, že som len človek. Bola to však moja chyba, nemala som sa nechať prehovoriť. Som predsa profesionál, musím sa vedieť rozhodnúť.

Už sa vám to stalo?

Raz v Berlíne. Bola som naozaj veľmi chorá, mala som zápal hrdla, bolesti boli prepojené s chrbticou. A zrazu som v polovici predstavenia pocítila, ako mi hlas odchádza, je neovládateľný. Niekto by to možno vzdal, ale ja som to dobojovala do konca a prišla aj na klaňačku, kde ľudia mohli pokojne aj bučať. Síce nebučali, ale neboli to ovácie, na ktoré som zvyknutá.

Aké je prvé predstavenie po takomto zážitku?

Strašné. Sú to nervy, strach, máte pocit, že hlas znovu odchádza, a robíte si to pritom sama.

Nemáte rada modernizovanie opier. Nie je vám však ľúto, že kvôli takýmto postojom nerežíroval v Národnom divadle Miloš Forman? Chcel tam pripraviť Dalibora, ale operní puristi ho už dopredu tak otrávili, že vycúval.

Viem, že chcel vyškrtnúť celé scény a postavy, lebo to cítil ako filmový režisér, a to sa hudobným priaznivcom nepáčilo. No ja si myslím, že on by to urobil citlivo. Na rozdiel od Pitínskeho, kde ma niektoré veci vyslovene urazili. Napríklad, keď mi povedal, že vidí rytiera Dalibora ako väzňa Kajínka, alebo keď konfrontoval Smetanu a Wagnera, či náhodu Smetana od neho neopisoval. Myslím si, že Nemci by to Wagnerovi neurobili. A tak ďalej, bolo toho veľa.

Prečo ste si to nevydiskutovali na skúške?

Bol to jeho názor, tak som si povedala, dobre, splním to. O to viac sa ma však dotklo, keď po neúspechu ušiel z javiska.

A predstavenie malo aký osud?

Ľudia naň nechodili, takže chvíľu sa hralo a potom ho stiahli.

Napriek výhradám Morávek aj Pitínský patria k najvýznamnejším súčasným českým divadelným režisérom a aj na Slovensku získali významné divadelné ocenenia. Takže ste spolupracovali s režisérskou špičkou. Patrí k nej aj ďalší umelec, s ktorým ste sa stretli na opernej pôde - Jiří Menzel. S ním ste si ako rozumeli?

To bola výborná spolupráca. Zhodou okolností to tiež bol Dalibor. Presne sa pamätám na jeho prvú vetu - nikdy som operu nerežíroval, takže pôjdeme po texte, nebudeme nič vymýšľať, len urobíme, aby sa ľudia mohli pozerať na čosi pekné. A to je presne opera. Operným postavám sa nemajú podsúvať dnešné problémy. Prosím, nech príde skladateľ a napíše súčasnú operu, prečo nie? Klasickú operu by som nechala takú, ako je, v krásnych kulisách a kostýmoch a moderné nech je herecké stvárnenie.

Poďme na inú tému. Počula som, že máte bodyguarda.

Áno? Tak ja o ňom teda neviem.

Vidíte, ľudia si stále spájajú svet opery so všelijakými maniermi.

Hviezdne maniere prebrali populárni speváci, tam sú bodyguardi, kým my sme sa scivilnili. Navyše mám skúsenosť, že kde je veľa manierov, tam sa lieči mindrák. Vždy tí, čo vedeli naozaj veľa, boli normálni, kým tí, čo vedeli dosť, ale zase nie až toľko, dohrávali to pred a po predstavení.

Určitá hviezdnosť je však súčasťou hry zvanej šoubiznis. Človek, okolo ktorého je gloriola výnimočnosti, sa lepšie predáva. Isteže, v Bratislave je to smiešne, ale v takej Amerike? Tam vás agenti netlačia, aby ste zo seba robili hviezdu?

Práve tam chce vedenie bezproblémového speváka, ktorý pracuje. A keď odvedie výkon, nemusí už zo seba robiť nič, a oni si ho budú naozaj vážiť.

Poďme ešte k vášmu rockerskému obdobiu. Keď ste spievali v rockovej kapele, netrpel váš soprán? Čítala som síce vaše vyjadrenia, že technika spevu je pri opere aj rocku v podstate rovnaká, no jedno mi tu nehrá. Operní speváci sú hákliví na dym a chlad a rockové koncerty sa hrajú práve po zadymených kluboch, prezlieka sa v studených šatniach.

A v opere sa zase práši z kulís a závesov. Samozrejme, netýka sa to najprestížnejších scén, ale inak je na javisku toľko prachu, že pri ňom dym z cigariet až tak nevadí. Javisko je jedno z najnezdravších a aj najnebezpečnejších prostredí. Môžu na vás spadnúť kulisy, schody sú kvôli rýchlym prestavbám všelijako primontované, tam môžete prísť veľmi ľahko k úrazu.

Ctitelia vážnej hudby často opovrhujú inými žánrami. A čo vy? Stále počúvate rock?

Stredný prúd mi vôbec nič nehovorí, ale páči sa mi spojenie dobrej rockovej hudby s klasikou. Napríklad to, čo robí kapela Rhapsody alebo Nightwish, kde speváčka spieva rockovú hudbu až operným hlasom a vôbec to neprekáža. Alebo Monserat Caballé s Fredym Mercurym. To je geniálne spojenie, ktorým sa vážna hudba dostáva k mladým ľuďom. Mám rada aj heavy metal, ale dobrý. Napríklad Judast Priest s Robom Halforodom. Aj Metallica má množstvo hudobných nápadov. Hoci majú rockeri chrapľavý hlas, rýchlo zistíte, kto len kričí a kto spieva.

Ste veľkou ctiteľkou Toma Jonesa. Raz ste v rozhovore pre BBC naznačili, že by ste si s ním rada zaspievali. Už sa mu to donieslo?

Áno, existuje taký nápad. Robia na tom moji agenti, neviem, v akom je to štádiu. Jeden koncert už mal aj byť, ale zadrhlo sa to na peniazoch. Snáď to napokon vyjde.

Sedíme v opustenej skúšobni, na stoloch sú povykladané stoličky, pijeme kávu z plastových pohárikov. Jednoducho, žiadne hviezdne prostredie, ale obyčajné divadelné zákulisie. Predstavujem si, aké by to bolo, keby sme sa rozprávali v Metropolitnej opere či v La Scale. Priblížite mi, ako to tam vyzerá?

V Metropolitnej je na všetko pevný harmonogram. Po hodine treba prácu vždy na desať minút prerušiť, musí byť pauza, odbory všetko strážia. Celá Amerika je takáto ,pünktlich', kým v La Scale sa všetko rieši na poslednú chvíľku. Taliani na všetko povedia - to je dobré, prípadne - to stačí aj zajtra. A prídete zajtra a zase nič.

A vtedy urobíte ten povestný hviezdny krik?

Ale nie. Už dávno som zistila, že keď to vyslovene neohrozí môj výkon, je lepšie nechať to tak. Aj tak vás nepočúvajú, tak načo budem zbytočne kričať.

FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ

Eva Urbanová pochádza z dedinky Zvoleněves. Hoci od detstva milovala spev, rodičia nesúhlasili so štúdiom na konzervatóriu. Išla teda na učilište a spievala v kostoloch. Až jeden z farárov ich presvedčil o dcérinom veľkom talente a dovolili jej pokúsiť sa o štúdium na konzervatóriu. Tam jej však povedali, že v sedemnástich je na učenie spevu pristará. Nakoniec si našla svoju profesorku spevu v Ludmile Kotnauerovej, o ktorej dodnes zdôrazňuje, že mala najväčšiu zásluhu na rozvoji jej talentu. Ďalšieho problému, trémy sa zbavila účinkovaním v rockovej kapele RH+.

Opernú kariéru začala v roku 1987 v Plzni, ponuku do pražského Národného divadla dostala až ako dvadsaťosemročná v roku 1989, o rok neskôr sa stala jeho stálou členkou. Vtedy už mala za sebou hosťovanie po celom svete. Dnes patrí k najvýznamnejším operným speváčkam a opakovane hosťuje aj v dvoch najslávnejších svetových operných domoch - v Metropolitnej opere v New Yorku a milánskej La Scale.

Momentálne skúša v Opere SND Pucciniho operu Turandot, premiéra bude 3. marca.

V repertoári Evy Urbanovej nechýba ani opera A. Dvořáka Rusalka.

FOTO

Eva Urbanová sa neodrieka ani koncertovania so spevákmi populárnej hudby. Zaspievala si aj s noblesným Karlom Gottom, aj s rockerom Petrom Kolářom, ktorý je v Čechách bronzovým slávikom.

FOTO - ČTK