Napriek tomu, že svetová poézia sa u nás dosť prekladá, dokonca až opakovane (Rimbaud, Poeov Havran, Rilke, Puškin), je tu ešte veľa medzier v poznaní významných básnikov rozličných generácií, epoch, národov a poetík. Medzi nich rozhodne patrí rakúsky Erich Fried (1921-1988), ktorý písal najmä poéziu, ale i prózu a eseje.
Výber z jeho rozsiahlej a mnohostrannej básnickej tvorby vyšiel teraz v preklade Mariána Hatalu pod názvom Všetky príčiny života (MilaniuM, Dunajská Lužná 2001) a hneď na úvod treba zdôrazniť, že to nie je len prvá splátka nášho dlhu voči básnikovi, ktorého cenu, založenú Rakúskom roku 1989, udeľuje rakúskym i nemeckým spisovateľom Spoločnosť Ericha Frieda, ale aj záslužný kultúrny čin.
Fried, narodený vo Viedni, žil od roku 1938 ako židovský emigrant v Anglicku, kde sa spočiatku zapojil do činnosti Zväzu exulantskej komunistickej mládeže a po vojne bol dosť zameraný ľavicovo, čo sa prejavovalo i v jeho poézii. Jeho dielo narážalo spočiatku na odpor, kritika ho ignorovala, lebo tvrdohlavo šiel svojou cestou. Postupne však agitačné politické postoje opúšťal, no zostal naďalej vyznávačom slobody, obrancom človeka vo svete násilia a neľudskosti, spoločenským kritikom, ktorého raz prirovnali k spisovateľovi Karlovi Krausovi, permanentnému rakúskemu buričovi z prvých decénií 20. storočia. Aspoň toľko ako základná orientácia pre čitateľa.
Z jeho takmer tridsaťzväzkového básnického odkazu spoznávame verše s nadčasovou hodnotou, nemotivované dobovými problémami, ale existenciou človeka vôbec. Doba, v ktorej vznikali, tu, samozrejme, je, no v týchto básňach. Reagoval na ňu z pozície spoločensky neexponovaného jednotlivca, prežívajúceho každodenné krízy, zápasiaceho s pochybnosťami všetkého druhu vrátane zmyslu bytia, lásky, vzťahov, intenzívne preciťujúceho nevyhnutnosť smrti. Poviete si: no veď o tom píše/písal každý básnik hodný tohto mena, a budete mať pravdu. Lenže čo z toho vedel urobiť Erich Fried!
Každá jeho báseň je zázračnou architektúrou myšlienok, kde nenájdete zbytočné slovo, ktorá nie je vyšperkovaná metaforami, ale vládne v nej vecnosť a racio. Základný Friedov tvorivý princíp spočíva v kontraste, protikladnosti a teda koniec koncov v relativizovaní takzvaných konštánt, právd; pre neho totiž nie je nič isté, pevné, trvalé, preto je tu aj toľko irónie. A tak nám rovno pred očami prevracia veci naruby, aby nás presvedčil, že zodpovednosť za mnohé neprávosti a nesprávnosti nesieme najčastejšie sami svojím podvedomým alebo pohodlníckym kompromisníctvom.
Básne majú formu duchaplných maxím a sentencií, ktoré okrem niekoľkých výnimiek nepôsobia samoúčelne, lebo sú výsledkom hlbokého autorovho poznania a skúsenosti. Logiku príčiny a následku spája celkom obrátene, čím dosahuje prekvapivý účinok. Jeho ľúbostné a erotické básne oplývajú síce zmyselnosťou, ale sú pritom nesentimentálne decentné, takisto ako zasa básne o smrti sú až nemilosrdne mužné. Básnikova nesporná humanita má v jeho poézii najrozličnejšie podoby.
