Tento umelec sa vždy bez servítok vyjadroval proti bezpráviu, a tak nepatril k obľúbencom socialistického československého režimu. Najmä po tom, čo sa angažoval za prepustenie Václava Havla a v roku 1988 sa tu s ním dokonca osobne stretol.

Paradoxne ani po páde totality sa na našich javiskách príliš neudomácnil.

Bratislavské divadlo Astorka Korzo 90 mu teda dnešnou a zajtrajšou premiérou Narodenín tak trochu spláca slovenský dlh.

Realita, ktorú žijeme

Pinter sa bráni nálepkovaniu svojej tvorby prívlastkom absurdná dráma. Vladimír Hajdu, ktorý v Narodeninách vytvára jednu z hlavných postáv, s ním iba súhlasí: „Nie je to nijaká abstrakcia, je to realita, ktorú žijeme. Skutočný život je absurdný ako taký, len z neho treba vedieť čerpať. Veď len to, čo sa deje na Slovensku, to je paráda.“

Konkrétnejšie o hre však nechce dopredu nič prezrádzať. Iba, že je mu blízky jej humor a Stanley je ťažká postava a veľká herecká príležitosť. „Nemôžem povedať viac. Hra totiž nesie v sebe tajomstvo, ktoré si divák musí vylúštiť sám.“

Po dvanástich rokoch

Režisérom predstavenia je Vladimír Strnisko, ktorý sa do Astorky vracia po dvanástich rokoch. Jeho umelecký život je však so scénou úzko spätý.

Keď Astorka v roku 1990 vznikla, režíroval tu úplne prvé predstavenie - Havlovo Vyrozumenie. Nie náhodou. Patril k pilierom legendárneho Divadla na Korze, ku ktorého odkazu sa Astorka hlási. Po jeho zániku zasa pripravil v dnešných priestoroch divadla, ktoré vtedy ešte patrili pod Novú scénu, významné tituly ako napríklad Mŕtve duše, ktoré na pozadí klasiky poukazovali na nemorálnosť. Ľudskú aj spoločnosti.

Medzi „jeho“ herecký tím v oboch prípadoch patrila aj Zita Furková. (Mimochodom, iba deň pred premiérou Narodenín oslávila narodeniny vlastné a dôvodom na oslavu bolo nesporne aj sobotňajšie udelenie Českého leva členke súboru Zuzane Kronerovej za najlepší výkon vo vedľajšej úlohe vo filme Divoké včely.) Ako Furková prežíva, že sa s ním po rokoch opäť pracovne stretáva? „Som veľmi rada, že je to, akoby sme sa rozišli predvčerom. Pinter sa na Slovensku málo hral, je pomerne neznámy, takže je to navyše čosi iné, než sme robili doteraz. Pre mňa je veľmi inšpirujúci a keď ho skúšam so Strniskom, je to až magické - ako nás vedie hrou, odhaľuje jednotlivé vrstvy, to je tvorba v pravom slova zmysle a som rada, že to teraz zažíva aj mladšia generácia Astorky.“

Autom do divadla

Vladimír Hajdu dodáva: „Keď som bol ešte študent, chodili sme na predstavenia Vladimíra Strniska ako do kostola. Poznali sme ich naspamäť, bolo snom robiť u neho. Teraz sa mi splnil. Všetci ma síce strašili, veď počkaj, Strnisko, ten ti dá. Napriek tomu som rád, že to vyšlo.“

V postave Stanleyho sa Hajdu alternuje s Jurajom Kemkom, nedávnym prírastkom súboru. Juraj vraj síce alternácie nemá rád, lebo príde o polovicu skúšobného času a je z toho nervózny, táto mu však bola veľmi sympatická.

Ady Hajdu má na to vysvetlenie: „Lebo som ho každé ráno viezol do divadla autom.“