Nan a Brian na posteli.

Filozof a výtvarný publicista A. C. Danto o Nan Goldinovej napísal, že pre jej „rozsiahlu rodinu sa intímny mobiliár skladá nielen z vane a postele, ale tiež z nemocničného lôžka a truhly“. Ona sama sa definuje ako „profesionálna diletantka, ktorej čumilstvo sa často stretáva s exhibicionizmom druhých“. Retrospektíva Diablovo ihrisko (Devil‘s Playground) sa presťahovala z galérie na rímskej periférii do prestížnej londýnskej Whitechapel na Whitechapel High Street a potrvá do 1. apríla 2002.

Posadnutosť spomienkami

Medzi obeťami jedenásteho septembra sú mnohí takí, o ktorých sa mylne hovorí, že mali „šťastie v nešťastí“, čiže boli dosť ďaleko na to, aby prežili, ale aj dosť blízko na to, aby už nikdy nemohli vytlačiť z pamäti desivé obrazy, ktoré videli. To zažívajú záchranári vysielaní do situácií, na ktoré nikto nikdy nemôže byť pripravený - a čo tam uvidia, väčšina z nich nikomu nebude môcť povedať, lebo rozsah hrôz presahuje možnosti komunikácie.

Newyorskí Heroes at Ground Zero ako národní hrdinovia sú aspoň ako-tak chránení. Horšie sú na tom tí, ktorým sa život zlomil zoči-voči ich súkromnej tragédii a teraz musia žiť nielen s týmto svojím trápením, ale aj nemilosrdne vytláčaní ostatnými, pretože svojou existenciou ich malý zdravý svet ohrozujú.

Napríklad, Nan Goldinová: keď mala jedenásť rokov, jej osemnásťročná sestra sa hodila na koľaje metra. „Kedy sa zabiješ ako tvoja sestra?“ kričali deti na Nan. Hádzali na ňu kamene. Detský psychiater predpovedal, že skôr či neskôr aj Nan spácha samovraždu. Vo Washington Post sa písalo o nazlostených reakciách cestujúcich v metre. Nan ešte tri roky vydržala vo svojej rodine, ktorá za snažila udržiavať umelú idylku aj ďalej. Potom odišla z domu do New Yorku medzi hipíkov a takzvanú zlú spoločnosť.

Roku 1978 jej niekto dal do ruky Polaroid. „Moja sestra spáchala samovraždu a ja som odišla, aby som sa nezbláznila a aby som sa napokon tiež nezabila. Fotografovanie bolo pre mňa spôsobom, ako prežiť. Nikdy som nerobila praktické rozhodnutia, ani plány, nijaké projekty. Fotografujem, lebo chcem zaznačiť to, čo mi už potom nikto nevezme. Aby ma niekto nepresviedčal, že toto sa nestalo - ako v prípade mojej sestry. Som posadnutá spomienkami, pamäťou. Sú to vlastne záznamy spomienok na priateľov, ktorí ma k nim v podstate zvádzali,“ hovorila pri finisáži Diablovho ihriska v Ríme.

Strach zo straty

Prežila žiarivé peklo bohémy a undergroundu sedemdesiatych rokov. Velvet Underground videla skôr, než mala vodičský preukaz, bola barmankou v Tin Pan Alley a tam sa konala aj jej prvá diaprojekcia sprevádzaná hudbou. „Necítim nostalgiu za 70. rokmi. Žijem prítomnosťou, nie nostalgiou, aj keď mi je za kamarátmi smutno.“

Momentky Nan Goldinovej sú brutálne, vyzývavé a drsné - svet klubov, večierkov, drog, svet, ktorý obývajú gayovia, transvestiti, bisexuáli, nymfomanky a dračice, hviezdy alternatívnych filmov, rockeri, galeristi, umelci aj politickí aktivisti. Ich filmovo postavené osobné príbehy sa preplietajú so životom Nan Goldinovej. „Keď sa teraz pozriem na retrospektívu, vidím, že som vytvorila série, v ktorých možno pozorovať, ako sa priatelia za desať-dvadsať rokov menili. Nebol v tom zámer, ale strach zo straty. Zrazu som si uvedomila, že sa už nepamätám na sestru. A povedala som si - už nikdy nikoho nestratím. Keď niekto zomrie, zmizne hlas, oči, úsmev. Chcela som to nahradiť obrazom. Lenže napokon zistíte, že vám nepomôže ani tá fotografia.“

Medzi dvoma zastávkami

Nan Goldinová samu seba zaraďuje k postracionalistickej škole: „Človek niečo urobí, a potom si dá od kritikov vysvetliť, čo.“ Stláčať spúšť je jej mánia. Hovorí o sebe triezvo: „Keď toho niekto nafotil toľko, čo ja, už jednoducho musí mať výstavu v takej galérii ako je Whitechapel Gallery,“ povedala pre The Guardian.

Ostatné nechala na návštevníkov a tí, navyknutí na istý stupeň reflexie, sú trochu bezradní. „Vždy vravím svojim študentom, dajte si LSD a už nebudete potrebovať teóriu.“ Jej kritikom to znie odzbrojujúco. Kritikov vie tiež odzbrojiť, keď sa priznáva k „profesionálnemu diletantizmu“.

Najväčšie výkony Nan Goldinovej vždy súvisia s tým, že z nesprávnych dôvodov býva v správnom čase na správnom mieste - tak vznikli takmer klasické snímky s ľuďmi potácajúcimi sa medzi leskom a rozkladom, stelesnené osemdesiate roky, v ktorých sa - zhora i zdola - lámali priečky spoločenských rebríčkov a vznikali pomery, aké ich v ustálenej podobe poznáme dnes. „Dnes som staršia, mám krajší byt, ľudia, s ktorými som sa poznala viac ako tridsať rokov, sú väčšinou po smrti.“ Keď zomrel štyridsiaty kamarát, prestala si robiť v telefónnom zozname krížiky.

Po veľmi dlhom fláme

Zranenia spôsobené v eufórii aj v zlosti, tváre a postavy poznačené nárokmi, ktoré na fyzickú schránku kladie oslobodzujúca skúsenosť sexu, drog a rock‘n‘rollu, sústredené a zmierlivé výrazy tých, ktorým z intenzívneho života na hrane zostáva iba niekoľko pokojných a unavených týždňov.

Portréty vo vlaku, v neurčitom priestore medzi dvoma zastávkami či ľahučko nahodené, rozostrene videné krajiny - ako keď sa po veľmi dlhom fláme preberáte do jasného dňa. Jej snímky sa vyznačujú rafinovanými konšteláciami farieb a takmer neuveriteľne maliarskou kompozíciou. Z toho všetkého vznikli okruhy: autoportréty, dvojice, vybrané žúry, vybrané hádky, dni v Tokiu, čakanie na smrť.

„Keď je človek mladý, je presvedčený, že bude žiť dlho. Bola som sebadeštruktívna, ale sebadeštrukcia ma priťahovala, pripadala mi niečím zvodná. Môj priateľ zomrel na AIDS v roku 1981. Ďalší priatelia zomreli po rokoch závislosti na predávkovanie. V polovici osemdesiatych rokov sa navyše mnoho z nich začalo liečiť, ale nie ani zo strachu pred AIDS a pred smrťou, ale preto, že sebadeštrukcia prestala byť príťažlivá.“

Pekné fotografie

Nan Goldinová už medzitým robí aj celkom obyčajné pekné banálne fotografie z dovolenky. Všetci jej ten malý kúsok normálnosti dožičia. Ležať na pláži s kamarátkou, alebo prenajať si s priateľmi na prázdniny chatu. Jeden záber, ktorý sa stal znamením doby, sa jej v minulom roku predsa len podaril: nebezpečne ligotavé dvojičky, čo svietia v začínajúcom sa súmraku.