Bol príkladom ojedinelého človeka, politika a diplomata. Zažil množstvo úspechov, ale i pádov. Napriek tomu zostával pragmatikom telom i dušou. Aristide Briand - viacnásobný predseda francúzskej vlády v rokoch 1909-1929 a najdlhšie pôsobiaci minister zahraničných vecí vo Francúzsku 20. storočia. V roku 1926 mu tlieskal celý svet za Nobelovu cenu mieru. Túžba po mieri sa stala mottom jeho života. Spoločne s americkým ministrom zahraničia Kellogom dokonca zakázali vojnu. Zomrel presne pred sedemdesiatimi rokmi 7. marca 1932.

V čase, keď bol na vrchole svojho vplyvu v medzinárodnej politike, sa Briand zúčastnil na večeri podávanej na pôde Spoločnosti národov v Ženeve. Hostia dostali do rúk jedálne lístky, na ktorých boli zobrazené karikatúry svetových politikov rozbíjajúcich sochu Marsa. Briand bol na nej vyobrazený, ako pokojne presviedča rímskeho boha vojny, aby spáchal samovraždu. Kresba zachytáva Briandov cieľ vo verejnom živote - odstránenie vojny z medzinárodných vzťahov - aj metódu, ktorou ho chcel dosiahnuť: osobnou diplomaciou a presvedčivosťou.

Aristide Briand sa narodil 28. marca 1862 v Nantes. Bol obdarený dedičstvom roľníka i aristokrata. Počas štúdia práva sa stal socialistom. Spriatelil s Julesom Vernom, ktorý sav tom období stával známym spisovateľom. Nie náhodou vo Verneho románe Dva roky prázdnin vystupuje 13-ročný Briant. Verne ho opísal ako veľmi inteligentného, odvážneho až drzého človeka, so schopnosťou pohotovo reagovať, avšak nie príliš ochotného mrhať čas čítaním a študovaním.

Briand to ale nahrádzal schopnosťou trpezlivo počúvať a diskutovať. Nikdy si nepripravoval svoje prejavy a patril k najväčším rečníkom svojej doby.

Krátko po skončení školy sa stal spoluzakladateľom prvých socialistických novín vo Francúzsku L‘Humanité. Podporoval hnutie robotníkov a v roku 1894 ho zvolili za predsedu Francúzskej socialistickej strany. Do vysokej politiky vstúpil pomerne neskoro, vo veku štyridsať rokov, keď ho v roku 1902 zvolili za poslanca. Stal známym predovšetkým prípravou zákona oddeľujúceho cirkev od štátu.

V roku 1906 získal prvý ministerský post. Publicitu mu však prinieslo až kreslo predsedu vlády, ktoré získal v roku 1909. To už ale nebol členom socialistickej strany. Vylúčili ho, pretože sa údajne „spreneveril socialistickým myšlienkam a spolupracoval s buržoáznymi silami“. Tento fakt sa podľa jeho neprajníkov potvrdil v roku 1910, keď zabránil štrajku železničiarov - potenciálnych účastníkov štrajku povolal do vojenskej služby.

Hoci musel z premiérskej stoličky viackrát odísť, vždy sa dokázal vrátiť. Irónia osudu chcela, že ako zarytý nepriateľ vojny musel viesť krajinu počas osemnástich kritických mesiacov prvej svetovej vojny. Nie veľmi úspešne, čo ho v marci roku 1917 opäť stálo miesto.

Jeho hviezda začala naplno stúpať od roku 1925. Na mieste ministra zahraničných vecí, ktoré nepretržite zastával až do roku 1932. Vtedy sa mu podarilo presadiť pakt, ktorý zakotvoval vzájomné garancie medzi niektorými štátmi a zabraňoval ich agresii. Podpísali ho 16. októbra 1925 vo švajčiarskom meste Locarno a pre Brianda znamenal zisk Nobelovej ceny.

Druhý podstatný diplomatický úspech prišiel o tri roky neskôr. Dvadsiateho ôsmeho augusta 1928 v Paríži podpísali pakt, ktorý zakazoval vojnu ako prostriedok svetovej politiky. Spolupracoval na ňom s americkým ministrom zahraničných vecí Frankom B. Kellogom. Táto dohoda sa dostala do histórie ako Briand-Kellogov pakt. Napriek tomu, že sa k nemu pripojilo až 60 štátov, nedokázal zabrániť neskorším vojenským konfliktom.

V roku 1930 na pôde Spoločnosti národov prezentoval v memorande adresovanom 26 národom svoj koncept Európskej únie. Koncept po tom, ako Briand opustil veľkú francúzsku politiku, upadol na niekoľko desaťročí do zabudnutia.