Ešte dávno (fakt dávno) nám, rozhlasovým elévom rozprávali o rádiu ako prísluchovom médiu. Človek môže pri ňom pracovať, ležať, sedieť, bdieť i sniť a - počúvať. Hneď sme sa toho chytili a smiali sa z kolegov v televízii, že oni sú v prízrakovom médiu a strašia ľudí. Bolo to v čase, keď televízor v kuchyni nemali ani najvyšší stranícki funkcionári. Ten sa zapínal iba večer a v obývačke. Rodina si sadla a nedýchala pri operáciách doktora Sovu, plakala so ženou za pultom a smiala sa s vtipnejším, ktorý vyhral. V presne vymedzenom čase, na presne vymedzenom mieste.
Tie časy sú preč, televízor patrí do bežnej výbavy kuchýň a stáva sa naozaj prízrakovým médiom - nestraší nás, my sa prizeráme. Televízie sa jedna cez druhú usilujú dostať do domácností na čo najdlhší čas. A celkom sa im darí.
Mnohí ľudia už pri projektovaní kuchyne riešia dilemu, či mať televízor na stene ako súčasť kuchynskej linky, aby "mame neušlo nič, ani keď varí," alebo ho umiestniť tak, aby naň videl od stola každý člen rodiny.
Prízrak televízora v kuchyni straší zarytých nepriateľov tohto média, naopak teší "televizní dívky Lízy". Každému, čo jeho jest. Ono je to však aj tak, že mnohé televízne stanice vysielajú od seriálov, cez romantiku, detektívky až po šport a dokumenty všetko možné; nie je pravda, že by nám ponúkali len prihlúple seriály.
Kuchynský divák už nie je len ten, ktorý si nechce nechať ujsť nejakú tú latinskoamerickú drámu, ktorej dvestopäťdesiat dielov sa dá zhrnúť do jednej krátkej vety. Ani ženy v kuchyni už nie sú len čakateľky na zvyšok rodiny s pečenými buchtami v rúre. Televízor v kuchyni je kompromisom medzi pohodlím a povinnosťou. Hádam treba väčšiu poistku, ak by zapozeraný divák zabudol, že sa niečo robí na sporáku, alebo že košeľa sa sama nevyžehlí a nevypne žehličku.
Tak, ako sme kedysi s úplnou samozrejmosťou prijali rádio, tak prijímame aj televízor. A kým sa z nás nestanú prízraky, ktoré prísluchovo počúvajú všetko, okrem televíznych hrdinov, vieme s ním žiť. Aj v kuchyni.
Eva Reiselová
Ilustrácia: archív
