Hovorí sa, keď dvaja rôzni ľudia robia to isté, nie je to to isté. Platí to takmer o všetkom; aj o kuchyni. Zatiaľ čo jednému sa poza toto slovo do mysle neodbytne natíska vôňa makových buchiet a nedeľnej polievky so slížikmi, druhý si pod týmto pojmom predstaví jednoducho prípravu potravín - bez vášne aj rozčarovania, presne podľa návodu uvedenom na obale polotovaru.
V niektorých domácnostiach je kuchyňa najdôležitejším miestom v dome - okrem varenia a jedenia sa v nej odohráva aj väčšina spoločenských udalostí, rozhoduje sa v nej o financiách, o budúcnosti rodiny aj celého štátu. Takáto kuchyňa je zvyčajne trochu neporiadna, plná prepotrebných drobností, vôní aj pocitov a aj náhodní návštevníci sa v nej ihneď udomácnia.
Inde je zas striktne účelným, plnoautomatizovaným priestorom - ani vám nezíde na um, že by ste sa v nej usalašili s kávičkou a dobrou knižkou. Prívrženci praktického, účelného modelu zvyčajne zariaďujú kuchyňu podľa požiadaviek najnovších trendov a sú dokonale spokojní, keď vyzerá ako vystrihnutá z najmodernejšieho katalógu. Vývoj, ktorý stále viac okliešťoval život kuchyne, bol neúprosný. Určitý čas to dokonca vyzeralo tak, že kuchyňa sa dostane na zoznam ohrozených druhov. Neustále zrýchľovanie životného štýlu a rastúci počet prívržencov racionálneho stravovania z nej takmer urobili nepotrebný luxus - veď mnohým už na prípravu hlavného jedla stačilo vrecko pšenice a klíčna miska.
Hrozivé prognózy však odvrátil Jamie Olivier, jeho chuť variť a ľahkosť, s akou dokázal pred očami očarených divákov stvoriť kulinárne špeciality. Mladí aj starší podľahli jeho čaru a začali sa venovať vareniu s rovnakou vášňou ako motorkám, hudbe a internetu. A kuchyňa dostala druhú, životnú šancu.
Monika Gáliková
