Pavel Liška ako hlavná postava Berlot, Stano Dančiak ako hostinský. FOTO - ASFK
no Dančiak, Jiří Krytinář l Premiéra v SR: 23. februára
Filmy Jana Švankmajera žijú iným životom ako bežná kinematografia. Nie sú podenkovou, časovou kratochvíľou, ktorá preletí kinami, mihne sa v televízii a skončí vo výpredajoch lacných DVD. I dnes bežne možno nájsť na internetových výmenných sieťach P2P jeho diela Něco z Alenky, Jídlo, Spiklenci slasti, Otesánek.
Švankmajer sa z českých filmárov na svetových výmenných fórach počítačových videosúborov vyskytuje najčastejšie. Nezáleží, kedy jeho diela vznikli, či včera, alebo pred dvadsiatimi rokmi. Literárny scenár Šílení pochádza zo sedemdesiatych rokov, realizovali ho vlani, kamerou z roku 1962 a s úsilím napodobniť na súčasnom filmovom materiáli aj bez počítačovej postprodukcie farebnosť filmov z druhej polovice 80. rokov minulého storočia.
Dôvod je prostý: Švankmajer je umelec, vytvárajúci surrealistické koláže na filmovom plátne. To treba chápať, keď sa po úvodných titulkoch svojho najnovšieho filmu objaví na plátne a vysvetlí divákom, že Šílení nie je žiadne umenie, lebo umenie ako také vymiera. Označí svoju novinku ako čistokrvný horor, ktorého témou je ideologický spor, ako viesť blázinec. Možnosti sú dve: absolútna sloboda alebo absolútna podriadenosť. Anarchia alebo tyrania. Podľa Švankmajera je však i tretia cesta: zhŕňa najhoršie prvky oboch a na jej základe funguje blázinec Svet.
Šílení je zároveň i poctou Edgarovi Allanovi Poeovi a markízovi de Sade. Prvý je zastúpený témou pohrebu zaživa, druhý najmä libertínskymi úvahami o bohu, viere a náboženstve.
Príbeh je vyrozprávaný prostredníctvom hercov, príznačná Švankmajerova animácia ho len podfarbuje. Oživené surové mäso, jazyky, oči, vnútornosti i kosti symbolizujú postupujúce šialenstvo. Hlavné postavy stvárňujú typovo výrazní herci, vo vedľajších účinkujú aj skutoční pacienti psychiatrických liečební. Herecké akcie (aj interakcie) sú však orientované na diváka, herci komunikujú akoby s kamerou.
Mladý Berlot padne do osídel šialeného markíza a jeho kumpána Dr. Murlloppa, ktorí uskutočnili prevrat v blázinci. No vykúpenie nenájde, ani keď sa mu podarí vyslobodiť uväznený personál vrátane riaditeľa Coulmiera. Je jedno, aký režim vládne za múrmi blázinca. Podstatné sú múry.
Alebo aj nie: "Nerád hovorím o svojich filmoch, aby som neodradil diváka od jeho vlastných interpretácií," vraví Švankmajer. Doktor Coulmier uplatňuje na svojich pacientoch trinásť stupňov liečby. "Tvorba, to je pre mňa terapia," priznáva s humorom sebe vlastným Švankmajer. "Ak mi nakrúcanie filmu prinesie úľavu, uvoľnenie, tak splnil svoj účel. Keď je hotový a začne si žiť vlastným životom, viac ma nezaujíma."
Našťastie pacientov, ktorí potrebujú Švankmajerovu terapiu, je ešte stále dosť.
