tici na druhý deň po voľbách. Tvrdí, že u nás vznikol výrazný problém v tom, že je rozdiel medzi tým, čo si ľudia myslia a tým, čo urobia. Sú nespokojní, frflú, ale nič nespravia. Ak nepôjdeme voliť, môže sa stať, že o nás rozhodnú tí, ktorých názor bude nepríjemný pre celú spoločnosť. Sociológ Pavel Haulík.

Dalo sa očakávať, že sa vládna koalícia rozpadne osem mesiacov pred riadnymi voľbami?
Skôr tí, čo tento vývoj naštartovali, kalkulovali s momentom prekvapenia. A to sa im podarilo.

Prekvapili aj vás?
Už začiatkom roka - pár mesiacov po tom, čo SDKÚ začala výrazne meniť svoj politický štýl a rétoriku - som pochopil, že sa od nej dajú očakávať prekvapujúce kroky. Ale priznám sa, že rýchlosť vývoja situácie ma zaskočila.

Hovoríte o čase, ale netušili ste spôsob, akým budú politici bojovať o voličov?
Väčšina politických strán na Slovensku funguje poloamatérskym spôsobom. Napriek tomu, že majú politickú moc, sú slabé personálne, čo v štandardných demokraciách nie je zvykom. Majú málo členov, chabo vybudované štruktúry, vnútrostranícka moc je sústredená v rukách jedného človeka alebo malej skupinky. Tým sú oslabené aj v možnosti generovať nové politické programy a idey, už nehovoriac o schopnosti presadiť do života, čo vymyslia. Fungujú spôsobom: 'Uvidíme, čo vývoj prinesie.' Rozpad koalície však svedčí o tom, že tento postup mohol byť premyslený. Nemám zákulisné informácie - vychádzam z toho, čo je verejne dostupné, a z prieskumu verejnej mienky - ale myslím si, že SDKÚ naštartovala z politického hľadiska profesionálnejšiu taktiku. A teraz neposudzujem morálne aspekty.

Prečo nie?
V politike nikdy nie je veľa morálky. A ak, má inú podobu, ako má bežná, individuálna ľudská morálka. V politike sa podrobuje kritériám morálky len to, čo je viditeľné verejnosti. Čo je za tým, to už je problematickejšie. Moc sa s morálkou vždy ťažko znáša - pojem morálna moc je takmer logický paradox. A ak hovorím o profesionalizácii činnosti SDKÚ, vidím ju v tom, čo mnohí odmietajú ako populizmus - podľa všetkého si zistili, aké sú reakcie ich potenciálnych voličov alebo ľudí, ktorých môžu osloviť navyše.

Pre SME ste povedali, že zrejme majú dobrého analytika. Viete, kto to je?
To, že použili služby istej americkej agentúry v súvislosti s grantom Svetovej banky, je známe, ale zatiaľ som nepostrehol nič, čo by rovnako jasne nasvedčovalo, že urobili niečo podobné ako sociálni demokrati v Čechách, ktorí si angažovali veľmi drahú zahraničnú agentúru, aby im pripravila volebnú kampaň. Nevylučujem to však. Problém je však v inom. Nálady potenciálnych voličov sa dajú spoznať a zistiť aj z vlastných zdrojov. Politici vedia, čo je zle a malo by byť inak, ale pri svojej slabosti to nie sú schopní zmeniť. Prieskumy berú skôr ako ilustráciu - keď sú výsledky dobré, tak je fajn, tešia sa, a keď sú zlé, nadávajú na prieskumy. Väčšina strán nie je schopná prispôsobiť svoje konanie tomu, aby tieto poznatky vedeli pre seba priaznivo zužitkovať.

Prečo sa na Slovensku bránime vláde odborníkov?
Nemyslím si, že je to to pravé orechové.

Čo je podľa vás to pravé?
Sú to štandardné a silné politické strany. Žiaľ, u nás rovnako ako v iných postkomunistických krajinách, sa politika stala niečím vonkajším. Z minulosti pretrváva negatívna optika, ktorou sa pozeráme na ľudí, čo sa politicky angažujú. Preto dnes, hoci je to potrebné, do politiky nevstupujú ani takí ľudia, čo majú prirodzenú potrebu hovoriť do vecí verejných. To sa začína už pri komunálnej politike. Pokojne by mohli ovplyvňovať politiku zvnútra strán. Spoločnosť by nemala byť rozdelená na ľudí a politikov. Zastupiteľská demokracia nie je ideálne riešenie, ale lepšie zatiaľ nikto nevymyslel. Politické strany majú u nás podobu spoločností s ručením obmedzeným - jeden alebo niekoľkí majitelia rozhodujú o všetkom. Pasívny občan sa vzdáva šance hovoriť do politiky, lebo sa o ňu aktívne zaujíma iba pri hlasovaní. A keďže u nás nemá bohvieaký výber, v podstate politiku vôbec neovplyvňuje.

Politické strany sa ani nepotrebujú zlepšovať - moc a pozornosť lobistických skupín majú zaručenú tak či tak. Nie je to istým spôsobom neriešiteľné?
Voľby do územných celkov sa stali vážnym varovaním - verejnosť svoj odstup od politiky dáva najavo. Účasť na parlamentných voľbách bude určite výrazne nižšia než pred štyrmi rokmi a ak pokles záujmu o voľby bude naďalej pokračovať, môže vzniknúť nebezpečenstvo, že celú situáciu zneužijú nejaké extrémistické sily. Ponúkne sa im reálna šanca dostať sa k moci, lebo im k tomu postačí málo hlasov. Pokiaľ budú ľudia bojkotovať politiku a voľby, stačí nejaký sociálny alebo etnický konflikt, a toto riziko sa stane realitou. Zodpovednosť súčasných politikov je v tom, aby týmto procesom čelili, kým sa to dá, lebo keď nastane krízová situácia, bude neskoro. A takáto situácia môže nastať bez nejakého hlbšieho a viditeľného zavinenia či zjavnej aktivity.

Je to niečo podobné, ako známa Mečiarova veta, že na Slovensku leží moc na zemi - stačí ju zodvihnúť?
Môže sa to stať. Z ôsmich zvolených županov v regionálnych voľbách až v šiestich prípadoch stačilo, aby protikandidáta prišlo voliť dokopy iba o 20-tisíc ľudí viac. Pri vyše 4 miliónoch voličov je to naozaj smiešne číslo. Navyše, je známy prípad, keď na východnom Slovensku zvážali Rómov k hlasovacím urnám za odmenu. To sú jasné náznaky, že pri nízkej účasti tu máme systém, ktorý môžu zneužiť nedemokratické sily.

Vyhovuje súčasnej politickej reprezentácii väčší alebo menší počet voličov?
Menší počet voličov vyhovuje hlavne tým, ktorých voličská základňa je disciplinovaná, ale nedokážu osloviť viac ľudí. Pokiaľ majú stabilný základ, váha ich voliča pri 20-percentnej účasti je podstatne väčšia ako pri 80-percentnej účasti. Preto mnohé strany k voľbám priveľmi nevyzývajú, hoci formálne to urobiť musia.

Smer má podľa prieskumov preferencie okolo 30 percent. Čo myslíte, koľkí z týchto 30 percent voličov naozaj prídu k urnám?
Je to ťažké predpovedať, lebo práve Smer mal vždy väčšie preferencie ako reálny volebný výsledok. Spočiatku sa to vysvetľovalo chybou prieskumov, ale prieskum skúma iba verbálny postoj voliča pred voľbami. Nemôže preto zaručiť, že človek, ktorý dnes povie, že ide voliť Smer, si to nerozmyslí a nikam nepôjde. Takému voličovi síce môže ostať vnútorné presvedčenie, že zo strán, ktoré tu sú, by si vybral Smer, ale vie, že principiálne voliť ísť nemusí. Výskum je založený na tom, že sumarizuje informácie, ktoré mu dávajú voliči. Na to, aby som ako volič mohol podať nejakú informáciu, musím vedieť, čo urobím, či to urobím, či nie a či som rozhodnutý. Mnohí však rozhodnutí vôbec nie sú. Existuje asi 15 až 20 percent ľudí, čo k rozhodnutiu dospejú až na konci. Navyše, až v momente skutočného rozhodovania, ľudia začínajú zvažovať strany oveľa vážnejšie. Zaujímajú sa o ich programy a kandidátov, lebo vedia, že už je to naostro.

Voliči Smeru vraj nie sú proti spolupráci s HZDS. Dá sa predpokladať, že Mečiar má reálnu šancu opäť sa ocitnúť pri moci?
Do parlamentu sa dostane 6, 7, až 8 politických subjektov. Situácia bude zložitá v každom prípade - aby sa zložila väčšina, bude potrebná najmenej trojčlenná koalícia. Máme tu strany, ktorých mantinely sú veľmi úzke. Taká SMK je vlastne postavená na etnickom princípe, a pokiaľ výrazne nezmení politiku, koľkých ľudí môže osloviť? To isté platí aj pre KDH - kým nezmení svoje priveľmi konzervatívne postoje, neosloví viac ako 10 percent. Ďalej máme strany, ktoré dokresľujú politické spektrum, ale neponúkajú program, čo by vyprovokoval veľké pohyby voličov. SNS bude asi zvolená bez ohľadu na to, aké sú v nej programové a personálne pomery, rovnako ako komunisti, ktorí neprinášajú žiadne nové riešenia, okrem nostalgie. A potom sú tu strany, ktoré môžu mať dobrý výsledok, alebo oveľa horší, a až pri nich naozaj záleží, ako zvládnu kampaň. Hlavnou témou volieb však bude, čo ďalej s reformami - či ich dolaďovať a zlepšovať, ako to chce SDKÚ a strany súčasnej vládnej koalície, alebo či budeme reformy reformovať. Smer síce nemôže reformy úplne znegovať, ale rozhodne ich môže viac modifikovať, ako by si to želala súčasná koalícia. Hlavné súperiace subjekty sú dané - už to nie je SDKÚ a HZDS, ale SDKÚ a Smer.

Znamená to, že posledné slovo bude mať aj tak HZDS?
Jazýčkom na váhach HZDS môže byť, ale dnes sa aj iné politické strany usilujú, aby boli prijateľné rovnako pre stredovo-pravú aj stredovo-ľavú povolebnú koalíciu. Pri ôsmich stranách v parlamente sa ponúka veľký počet kombinácií. O reálnom víťazovi volieb môže nakoniec rozhodnúť doslova každý hlas navyše.

Ako sa dá pomenovať miera nezodpovednosti koalície, keď svojím rozpadom ohrozila vlastné reformy?
Vláda by nedokončila všetky plánované reformy ani pred septembrovým termínom. Niektoré kroky sú v tomto volebnom období nerealizovateľné. Navyše, vláda od začiatku so sebou ťahala isté bremeno - nemala výrazne dominantného člena, koalícia bola postavená v zhruba rovnakej hmotnostnej kategórii. Fungovala tak, že si jednotlivé subjekty podelili oblasti, kde si každý hospodáril sám. Zhodou okolností však reformné kroky nepriniesli toľko konfliktov, ktoré by bez jednotiacej strechy teoreticky priniesť mohli. Doriešenie reforiem - ich doladením, alebo zreformovaním - je naozaj záležitosť budúcej vlády. Bolo by lepšie, keby existoval jednotný rukopis a koordinovala to jedna silná politická strana, ale to sa nerysuje.

Prečo si napriek tomu myslíte, že vláda odborníkov nie je pre našu krajinu vhodná?
Krajina nie je firma. Krajinu musia viesť politici, ktorých úlohou je presvedčiť ľudí. Politika je o schopnosti presvedčiť občanov, že to, ako sa krajina spravuje, je pre nich prijateľné. Že riešenie, ktoré ponúkajú strany, sú dobré a užitočné, aby voliči akceptovali zmeny a nebúrili sa. Aby o rok, o dva nezvolili niekoho, kto to všetko zhodí zo stola.

Na začiatku ste hovorili, že politika nemá veľa spoločné s morálkou...
Sú v nej iné pravidlá.

Nezachovalo sa KDH morálne, keď odišlo z koalície?
Aj tak sa to dá interpretovať, hoci všetko má svoj rub a líc. Z pohľadu KDH išlo o morálny krok, čo je dôležitá hodnota, ale či mal túto morálnu hodnotu aj pre proreformne naladených ľudí, už by som si taký istý nebol. KDH akoby nechcelo ľudí presviedčať, že to, čo ponúka, je dobré. Akoby chcelo využiť situáciu, že v tomto momente dokáže niečo presadiť bez ohľadu na to, či sa to ľuďom páči, alebo nie, ale že sa to presadiť proste musí. Rubom tohto postoja môže byť aj politická krátkozrakosť.

Je pravidlom, že KDH tematizuje otázky svedomia spôsobom, ktorý dráždi liberálnejších občanov. Na čo sa spolieha?
Okruh tém, ktoré KDH presadzuje v politike, je akceptovateľný dnes len pre 10 percent ľudí, hoci Slovensko je vlastne katolícke. Je to veľmi málo oproti tomu, čo by sa tu dalo predpokladať. Napriek tomu KDH vychádza z toho, že hodnoty, ktoré presadzuje, sú najlepšie. Dnes sa však len veľmi ťažko dá očakávať, že sa Slovensko bude uberať smerom ku konzervovaniu hodnôt, ktoré iné európske krajiny už dávno prekonali. A Slovensko si rýchlo osvojuje európske hodnoty.

Je zmluva o výhrade vo svedomí kontroverzná, a v čom?
Netrúfam si hodnotiť obsah, ale z môjho pohľadu je kontroverzná, lebo silno polarizuje spoločnosť a má priveľa odporcov. Z hľadiska politického kontextu si myslím, že Dzurinda mal pravdu, ako to postavil. Či to boli jeho skutočné motívy, alebo nie, to je iná vec, ale platí to, že nemá zmysel vnucovať ľuďom, čo nechcú, pokiaľ ich o tom nepresvedčíme.

Českí sociálni demokrati, aby vyhrali voľby, majú zahraničnú agentúru. Pracujú už podobní experti pre niekoho aj u nás?
Samotné prieskumy robia domáce firmy. Zahraniční experti však prinášajú know-how ich využitia. Na Slovensku sa s tým zatiaľ veľa nepracovalo. Spravidla sa pred voľbami v jednotlivých stranách vytvorí nejaký volebný tím, ale ten rieši také veci ako je napríklad volebný program. Väčšinou ho napíšu dvaja-traja ľudia a je to dokument, ktorý sa v podstate k voličom ani nedostane. Druhý krok, ktorý sa urobí - zaplatí sa reklamná agentúra a nakúpia sa bilbordové plochy. Pokiaľ je kampaň aj v elektronických médiách, pripravia sa nejaké šoty a celá kampaň spočíva v tom, kto toho dá najviac. Je to veľmi neefektívne, lebo mnohé strany majú úzky manévrovací priestor, nech je kampaň akákoľvek. Kampaň je samozrejme potrebná, ale zďaleka nemusí byť bombastická, a hlavne nezaručuje, že čím bude väčšia, tým lepší bude aj volebný výsledok. Stranám doteraz chýbal ohlas, ako ich kampaň vnímajú občania a či zaberá. Nemali tak schopnosť v jej priebehu meniť taktiku. Ani nevedia, že by to možno mali robiť, a ak to vedia, nie sú to schopné urobiť, lebo sú z hľadiska odborníkov podvyživené.

Dá sa vierohodnosť výskumov verejnej mienky na Slovensku porovnávať s výskumami v zahraničí?
Najhodnovernejšie výskumy sa u nás robili začiatkom 90. rokov, hoci znalosť výskumnej technológie určite nebola lepšia ako dnes. Problém je v niečom inom.

V čom?
V postoji spoločnosti k prieskumom, ktoré sú len o získavaní informácií - nie je to žiadna mágia alebo veštenie z nejakých iracionálnych zdrojov. Ak chceme vedieť, ako by mohli voľby dopadnúť, opýtame sa ľudí, ako budú voliť. Kvalita výsledku je daná podľa toho, ako pravdivo a otvorene nám ľudia odpovedia. Výskumné techniky samozrejme majú svoje úskalia, lebo sú pravdepodobnostné. Dopredu sa hovorí, že ak aj neurobíte žiadnu chybu, môžete sa odchýliť od správneho čísla plus-mínus o dve percentá, čo je veľký interval pre slovenské politické spektrum. Najväčší zdroj chýb je však v tom, že ľudia nepovedia svoj skutočný názor, vôbec neodpovedia alebo urobia niečo iné, než mali v pláne, keď odpovedali na otázky. A vývoj od 90. rokov smeruje k tomu, že výskumná situácia je stále zložitejšia. Prvý raz sa to prejavilo už vo voľbách v roku 1994, keď bola HZDS v prieskumoch silno podhodnotená. Dôvod však nebol len na strane výskumu, ale v tom, že voliči HZDS akoby nechceli priznať, koho budú voliť, lebo boli pod tlakom väčšiny opačne orientovaných médií. Samozrejme, že od kvality práce agentúry veľa závisí, ale pokiaľ nie je vhodná atmosféra v spoločnosti, tak neurobí vôbec nič.

Výsledkom práce MVK bol aj varovný signál, že viac ako polovica mladých ľudí by zo Slovenska odišla, ak by mali takú možnosť. Hodnotíte vo výskumoch situáciu v krajine, alebo si hodnotenia faktov robia politici sami?
Výskumy si interpretujú sami. Napokon, žiadna interpretácia sa nedá vnútiť. Sú tu určité údaje, ku ktorým sa môžete postaviť tak, že vaša fľaša je poloprázdna alebo je poloplná, hoci ide o ten istý objem. A politici to veľmi radi robia. Navyše platí, čo som už spomínal vyššie, že politici často nie sú schopní ovplyvniť procesy, ktoré výskumy reflektujú. Mnohí politici nepociťujú potrebu systematicky zisťovať stav a náladu voličov. Nechávajú si to na poslednú chvíľu tesne pred voľbami. A potom podľa toho dopadnú. No a najmenší záujem o verejnú mienku je na druhý deň po voľbách.

Ak by ste mali charakterizovať slovenskú spoločnosť, aké prívlastky by ste jej prisúdili?
Je veľmi trpezlivá. Nepoznám v Európe krajinu, kde by ľudia takto bez odvrávania prijímali akékoľvek zmeny, ktoré sa udejú. Pre politikov je slovenský občan veľmi dobrý objekt, lebo neprotestuje a nerepce, aj keď si zanadáva.

Stále teda platí - a nič sa na tom nezmenilo - že na Slovensku žije národ holubičí?
Dá sa to tak povedať. Nie sú tu nijaké štrajky ani demonštrácie. Nech sa čokoľvek udeje, ak vyjde 20 - 30 ľudí do ulíc - je to bežný stav, a ak vyjde tisíc alebo 2-tisíc, čo sa občas stane, je to už mimoriadna situácia. Dá sa to vysvetliť tak, že je všetko v poriadku, ale správnejšie by bolo konštatovať, že Slováci nie sú odbojní a nedomáhajú sa svojich práv, hoci určite frflú. Slovenská spoločnosť sa však veľmi rýchlo vyvíja - prijíma a osvojuje si hodnoty zo sveta. Tieto zmeny v postojoch a životnom štýle sa prejavujú tak rýchlo, že mnohé politické strany nie sú schopné držať s tým krok. Stále sme však veľmi trpezliví a neochotní protestovať proti negatívnym skutočnostiam.

Napriek tomu nám reálne hrozí extrémizmus...
Iste.

Ktoré hodnoty sa menia?
Slovensko bolo vždy krajinou, ktorá mala silný vidiecky rozmer, rodinné založenie a kresťanské zázemie. Nestráca sa to, ale už to nemá takú silu ako v minulosti... Ako príklad uvediem mimoriadne rýchlu zmenu postojov k homosexuálom. V tradične katolíckej krajine by sa dalo očakávať, že je to téma, ktorá má jednoznačné pomenovania, ale ukázalo sa, že dnes už viac ako polovica obyvateľov nemá nijaký problém akceptovať a tolerovať túto menšinu. Rozhodne sa dnes Slovensko viac podobá Európe, než svojej vlastnej minulosti.

Kresťanskí demokrati sa v našich pomeroch proste precenili?
Stratili priestor na rozširovanie počtu svojich voličov. Slovensko sa pred očami mení.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ