FOTO
"Čítal som noviny z mája 1944, kde bola správa, že banditi, tak vtedy oficiálne miesta nazývali partizánov prepadli rýchlik v Hanušovciach, oslobodili svojich zajatých druhov a zničili nemeckú eskortu. To ma nadchlo natoľko, že som chcel spoznať a nasledovať tých, ktorí to spravili. Odišiel som do obce Mihalok (vtedy bola spolovice nemecká) a vyhľadal som tam obuvníka Ondreja Karafu," začína svoje rozprávanie Bohumil Hadač.
Štvrtého júla 1944 ma Karafa poslal k istému Kahákovi, Žilinčanovi, ktorý pracoval ako faktor v jednej drevárskej firme. Podnik vyrábal cievky na nite, pažby a ďalšie veci. Vlastnil ho sám Herman Goering. Uňho som dva dni prespal. Potom si pre mňa prišiel Štefan Kubík, partizán, ktorý žil v okolí Matiašky už skoro dva roky. Kubík patril do skupiny Kukorelliho. Keďže na jar sa stala tá vec s prepadnutím nemeckého vlaku, bolo už nebezpečné zdržiavať sa pri Hanušovciach, a tak sa všetci presunuli do Slánskych vrchov, na Oblík. Štáb pozostával z niekoľkých zemlianok.
Veliteľ bol vojak a zodpovedný človek, takže najprv ma najmä pre môj mladý vek (mal som iba sedemnásť rokov) nechcel prijať. Až potom, keď sa dozvedel, že mám réžijný preukaz na cestovanie a lístok ma nestojí viac ako 40 halierov, ponúkol mi, či by som nechcel robiť spojku.
Možnosť voľného cestovania bola vtedy veľká vec, lebo postupne sa zavádzali rôzne obmedzenia. Ja som však osobitné povolenie nepotreboval, takže som Kukorelliho ponuku prijal, hoci viac by sa mi páčili naozajstné bojové akcie. Dostal som dvojrúrovú flintu brokovnicu a niekoľko dní som strážil kuchyňu.
"Stoj! Pistoľet davaj!"
Raz, keď sme boli na akcii niekde pri Giraltovciach (to som už bol v Kukorelliho skupine asi mesiac) počul som približne o jednej v noci na lesnej ceste dupot koní. Približovala sa skupinka piatich jazdcov: "Stoj! Pistoľet davaj!" Jeden z nich bol zástupca veliteľa Petráš z Poproča. Boli to príslušníci odriadu kapitána sovietskej armády Majorova, teda ďalšej partizánskej skupiny. Zatúžil som prejsť od Kukorelliho k nim.
Dôvodov bolo niekoľko. Kým u Kukorelliho boli najmä starší vojaci (sám Kukorelli bol ročník 1914, Kubík 1915), Majorovci boli chlapci približne v mojom veku. Navyše, mali aj lepšie zbrane bubníkové kotúčové samopaly PPŠ na 72 nábojov, alebo výsadkové kovové PPD na 36 nábojov. Pre zaujímavosť nemecké samopaly mali vtedy len 32 nábojov. Veliteľ ma bez problémov uvoľnil a mohol som prejsť k Majorovcom.
Odriady boli väčšinou pomenované podľa veliteľa, ale väčšie útvary sa volali Za Stalina, Za rodinu a podobne. Postupne som sa zoznamoval s príslušníkmi odriadov Pugačeva, Požarského a ďalších.
To sa už začínali oveľa aktívnejšie bojové akcie. Majorovci každý deň vysielali skupiny mínerov na všetky svetové strany. Našou úlohou bolo vyhadzovať do vzduchu nemecké kolóny, železničné a cestné mosty a prepadávať malé vysunuté posádky (Nemci v nich zvykli mávať aj 120 ľudí). Došlo aj ku kontaktom s oficiálnou slovenskou armádou.
O povstaní sme sa dozvedeli z rozhlasu. Ruský veliteľ si ma zavolal a pýtal sa, aké je hlavné mesto Slovenska. Vymenoval som ich zopár, až sme prišli na to, ktoré má na mysli. O povstaní sme neboli informovaní. To bola chyba, lebo jednotlivé odriady mali špecifické úlohy. Jedni podliehali frontu, ktorý k nám smeroval, kým my sme boli riadení z Kyjeva a našou úlohou bolo škodiť Nemcom vo vnútrozemí.
Vyzeralo to napríklad takto: Pod Stropkovom, v Mestiskách, bol výbuch. Nemci sa tam sústredili. Potom prišiel výbuch povedzme v Ladičkovciach pri Humennom. Vzbudzovalo to dojem, že hora je plná partizánov a pritom sme to robili stále tí istí, ibaže v neustálom pohybe. Nemcov miatlo a strašilo aj miestne obyvateľstvo, ktoré vykresľovalo partizánov ako mohutnú silu s množstvom guľometov. Nemci sa tak báli, že do hory nevkročili až do septembra.
Zastrelili sme 720 Nemcov
Štáb sme mali v lokalite nad Matiaškou, ktorú miestni obyvatelia volali Ostrá Hura v katastri obce Detrik. Dvadsiateho ôsmeho augusta sme zničili a vyrabovali nemeckú posádku v Hanušovciach nad Topľou. Odviezli sme si odtiaľ múku, slaninu, zbrane aj kuchyňu. V tom čase nás už bolo asi 180 a bol problém so zásobovaním. Potom sme sa dozvedeli, že sa od Prešova blížia vojenské jednotky ôsma pancierová divízia SS. Obsadili sme úsek za Petrovcami, pod Zlatou Baňou. Cesta je tam v takom veľkom záreze. Nemci išli s tankom vpredu a ďalej postupne pešiaci. Prepadli ich tam viaceré odriady z každej strany cesty. Nemci nemohli ani na jeden bok a keď ustupovali, zaútočili na nich ďalší z našich. Vtedy tam zahynulo asi 720 nemeckých vojakov. Nemci sa stiahli, ale mŕtvych brať nestačili. Sem - tam niekoho hodili na tank a odviezli, ale potom donútili okolité obce, aby konskými rebrinovými povozmi zbierali mŕtvoly. Do hory sa vkročiť báli, takže sme mali asi päť dní pokoj.
V nedeľu, siedmeho septembra, sa od Remenín, Hanušoviec i od Prešova, približovali silné nemecké jednotky. Nečakane prepadli náš láger. Kone boli veľmi nepokojné. Môj bol taký zdivený a vynervovaný, že som ho nemohol ovládať a rútili sme sa priamo na Nemcov. Pred nami sa objavila prekážka v podobe naukladanej siahovice, teda dreva pripraveného na pálenie. Kôň vyskočil, dostal zásah a za tou siahovicou sme spadli. Mal som žandársku karabínu, o niečo kratšiu ako vojenská puška. Dopadol som na chrbát a karabína sa mi zapchala jemným prachom a hlinou.
V tom som počul výkrik: "Nicht schiessen!" Bol to môj brat, ktorý videl, ako na mňa chcú strieľať. Vtedy sa otočili k nemu (bol k nim bližšie ako ja a svojím krikom odpútal ich pozornosť) a ja som po nich hodil granáty. Unikal som hlbšie do hory a do kopca. Rozprášili nás. Ustupovali sme. Nemci prišli až k našim zásobám. Kuchára, ktorý sa schovával za kuchyňou, chytili, zavesili za nohu a strieľali mu do rozkroku. Potom z tankov doniesli benzín a začali polievať deky, plášte a zásoby. Lenže to nie a nie horieť, iba čo to čmudilo a dymilo. Bál som sa, že sa rozkašlem a Nemci sa začnú dívať po vetvách. Brata medzitým chytili a odtransportovali do koncentračného tábora, odkiaľ sa po vojne našťastie vrátil.
V podvečer Nemci z hory konečne odišli. Ja som sa z Ostrej Hury vydal na Vaľkov. Po ceste bola čerstvá oráčina, kde som takmer zakopol o našu radistku zarytú pod brázdou. Pridala sa ku mne. Cestou sme stretli slobodníka s prestreleným lýtkom. Ešte sme si vzali česko-slovenský guľomet, model 26, schovaný v jame pod lístím. Okolo jedenástej večer sme sa dostali do Vaľkova, kde sme prespali v prvom dome. Miestni obyvatelia nám povedali, kde kto je a postupne sme sa dávali dokopy. Štáb sa medzitým presunul z Vranovského do Humenského okresu. Najprv sme boli v Hrubove, potom v Piskurovciach a nakoniec vo Vyšnej Sitnici, asi 15 km od Humenného. Partizáni mali spolu obsadených asi 27 obcí.
"Hurá" a rozbili sme front na dĺžke 1,5 kilometra
Nemci si tam chvíľu nedovolili prísť. Až v septembri vypálili Hermanovce a Matiašku, v novembri podpálili Tokajík, pričom zastrelili 32 chlapov a to sme už obce strácali. Stále sme však držali Košarovce, kam sa zvážali zásoby z partizánskych dedín.
Nemci nás postupne vytláčali a v polovici novembra sme už boli na území iba okolo troch obecných chotárov. Dostali sme sa do obkľúčenia. Nemci boli geroji, keď boli ďaleko, ale keď sme sa dostali bližšie, kričali: "Kamaráti partizáni, nestrieľajte!" Často to boli "Sudeťáci" hovoriaci lámanou češtinou. Dvaja sa aj pridali k nám a dočkali sa s nami konca vojny.
Z obkľúčenia sme sa prebíjali smerom k frontu. Presúvali sme sa všetky odriady v jednom rade asi 1700 ľudí. Vytvorili sme reťaz, kde jeden šliapal po druhom, aby sa nedal zistiť počet prechádzajúcich. Dostali sme sa až nad nemecké frontové opevnenia. Tam sme prenocovali a tu bol daný povel k útoku. Kukorellimu sa predtým od istého Pšeničku podarilo získať opevňovacie plány. V noci bola tma, takže sme nevideli, ale počuli sme výmeny stráží. Okrem toho sme v noci videli len smerovanie strieľ, keď sa ostreľovali Nemci a Sovieti.
Ráno prišiel povel: "Hurá!" A tak sme vyrazili. Každý strieľal tým, čo mal. Rozbili sme front na úseku asi jeden a pol kilometra do šírky, všetko, čo bolo pred nami, sme zrolovali a dostali sme sa k sovietskej armáde. Očakávali sme, že nás Rusi ako prvé pohostia, lebo päť dní sme okrem snehu nemali v ústach vôbec nič, ale Sovieti povedali, že im prísun fašisti zlikvidovali. Tu došlo k takzvanej formírovke, kde sa členili pôvodní partizáni (desanti) do jednej skupiny, bývalí vojnoví zajatci do druhej a napokon domáci Slováci. Ruskí zajatci si žiadali bumažky, že bojovali proti fašistom, lebo vedeli, čo ich v stalinskom Rusku očakáva. Podľa vtedajšieho zákonodarstva ruský vojak, ktorý padol do nemeckého zajatia, spáchal ťažký zločin a čakalo ho aj 10-15 rokov v lágri.
Potom nás odviezli asi 20 kilometrov, kde bola tranzitná rota prvého česko-slovenského armádneho zboru, ktorá mala za úlohu doplňovať jednotky, lebo tie boli po bojoch na Dukle tak zdecimované, že ani jedna nebola schopná samostatného boja. Odvšivavili nás v parných kúpeľoch, obliekli nás a prešli sme asentírkou. Tiekla mi omrznutá noha, ale odvodový lekár ma pustil so slovami: "Vy jste mladý, vám se to zahojí. Schopen, bez vady!" Kvôli omrzlinám som musel mať o tri čísla väčšie kanady...
Rozprávanie Bohumila Hadača zo Žiliny zapísal Michal Herceg
