tva LinArt.
Linhartov otec bol obchodníkom. „Na Mlynskej ulici kúpil dom a založil vychýrenú drogériu Lina. Zároveň bol vášnivým zberateľom starožitností, predovšetkým zbraní. Po vojne mu obchod zhabali a zavreli ho ako buržuja. Odvtedy svoju zbierku skrýval. Mal celkom slušný arzenál a bál sa, že ho obvinia z pokusu o nejaký prevrat.“
Malého Karola vláčil otec po múzeách, starinárskych trhoch, výstavách. Na chlapca sa nevdojak nalepila otcova láska ku krásnym starým veciam: „Existuje taká teória, že nie zákazník si vyberá predmet, ale naopak. Jednoducho – prezeráte si starožitnosti a z množstva predmetov vás zrazu jeden osloví. Starožitnosti v sebe skrývajú často neuveriteľné príbehy, pohladia dušu a zároveň vypovedajú o úžasnej zručnosti našich predkov, pred ktorou sa treba pokloniť.“
Karol Linhart vyštudoval dopravnú priemyslovku: „Nepoznám, aspoň v Košiciach, starožitníka, ktorý by mal vysokoškolské vzdelanie umeleckého zamerania. Samozrejme, ten, kto sa nevzdeláva, nemôže v konkurencii obstáť. Ale roky skúseností žiadna škola nenahradí. Podstatný je vzťah k veciam, k ich kráse.“
Na fare kdesi v Gemeri objavil pred pár rokmi zničený, starý príborník. Roky slúžil na pitvanie kurčiat.
„Keď som ho priviezol do predajne, kolegyne sa ma pýtali, či je to palivové drevo. Len čo ho uvidel známy košický zberateľ, okamžite zaplatil. Dodnes patrí ku klenotom jeho zbierky. Atypický príborník bol nádhernou ukážkou biedermeiera, vyrobili ho niekedy v polovici 19. storočia. Keby som ho nenašiel, možno by nakoniec naozaj skončil v peci. O tom by malo byť starožitníctvo.“
Medzi cenou starožitnosti a jej hodnotou sú podľa neho veľmi relatívne hranice.
„Cenu určuje dopyt, ale aj ponuka. Starožitností je stále menej. Nie je to nevyčerpateľná studnica. Napríklad funkčné kyvadlové hodiny, ktorých strojček poháňa dvojzávažie, ste v roku 1984 mohli kúpiť za dva a pol tisíca. Dnes stoja od dvadsať do dvadsaťpäťtisíc korún. Ich hodnota je však možno ešte vyššia. Niekedy až žasnem, za čo sú ochotní ľudia zaplatiť nekresťanské peniaze. Týka sa to najmä obrazov. Novozbohatlíci ich často kupujú len podľa mena autora, ktorý práve letí, nepozerajú sa na kvalitu.“
Nábytok, hodiny, šperky, porcelán, sklo, zbrane, obrazy, koberce, ale aj knihy, príbory, gombíky, pohľadnice, kalendáre či hracie karty, to všetko patrí k sortimentu starožitníctva.
„Keď starožitník tvrdí, že dokáže ohodnotiť čokoľvek, klame. Musel by mať prinajmenej osemsto rokov, aby dokázal vstrebať to kvantum informácii. Preto si pestujem okruh expertov, ktorí sú v konkrétnej oblasti naozaj doma.“
Pred revolúciou tvorila najväčšiu skupinu klientov stredná vrstva. Dnes nie je starožitnosť nevyhnutne potrebná k životu. „Preto skôr predám napríklad zlaté vreckové hodiny značky Glasshutte za šesťdesiattisíc, ako niečo za päť stovák. Solventní klienti chcú väčšinou špičkovú kvalitu. Ale tej je stále menej.“
Už dva roky organizuje LinArt pravidelné burzy starožitností a kuriozít. „Burzy robíme v kaštieli neďaleko Košíc každý mesiac. Schádzajú sa na nich starožitníci, kunsthistorici, výtvarníci, zberatelia, ale aj laici, milovníci krásnych vecí z celého Slovenska, ale aj z Poľska a Maďarska. Zíde sa tam aj osemsto ľudí.“
