BRATISLAVA – Obchod so starožitnosťami na Panenskej ulici v Bratislave mal pred desiatimi rokmi toľko zákazníkov, že dnu ich púšťali iba po troch. Ostatní čakali vonku. Začiatkom deväťdesiatych rokov bol u nás doslova boom záujmu o starožitnosti. Otvorili sa hranice a aj domáci chceli investovať do starožitností.

„Ľudia kupovali všetko. Dnes čakáme, kedy niekto príde, a aj to, čo sa kedysi predalo okamžite, je problém predať. V Bratislave to už pár majiteľov obchodov so starožitnosťami vzdalo. Ja viem o štyroch,“ hovorí Juraj Hajdu, ktorý v tomto starožitníctve pracuje dlhé roky.

Majiteľka obchodu na Michalskej ulici Eva Hasíková potvrdzuje, že vyskakovať veľmi nemôžu, ale tvrdí, že v poslednom roku sa opäť začína prebúdzať domáca klientela – stredná generácia a drobnosti pre svojich partnerov kupujú v starožitníctvach aj mladí.

Doteraz v našich starožitníctvach nakupovali najmä zahraniční manažéri pracujúci na Slovensku a veľvyslanci. „Turistov zo zahraničia sem prichádza veľmi málo, a ak prídu, väčšinou sú organizovaní, neodtrhnú sa od skupiny. Okrem toho máme veľmi prísny zákon, nemôže sa prakticky nič vyvážať a obchodníci zo zahraničia nás prestali navštevovať. Ak vstúpime do Európskej únie, všetko sa zmení.“

Starožitného tovaru je na Slovensku málo – zo stredovekých zámkov je takmer všetko zničené a veľa toho nie je ani z neskoršieho obdobia. Napríklad keď šľachta medzi vojnami opúšťala svoje letné sídla, zariadenie si pobrala so sebou.

Podľa Evy Hasíkovej sa hranica veku predávaných starožitností posúva hore. „V minulosti sme bežne predávali veci z obdobia baroka, ktoré dnes z trhu už skoro vymizli, a je skôr náhoda, ak sa k takému tovaru dostaneme. Posúvame sa k prelomu 19. a 20. storočia a zberatelia začínajú kupovať už aj veci z päťdesiatych, šesťdesiatych rokov.“

Kupovanie starožitností nie je len vecou peňazí, ale aj estetiky: „Niekto ide do obchodného domu Ikea, niekto do starožitníctva. Starožitné veci majú úplne iný náboj ako niečo, čoho v sériovej výrobe urobia sto kusov za hodinu. Je to aj možnosť vymknúť sa z uniformity,“ tvrdí Juraj Hajdu.

Eva Hasíková: „Za starého režimu k nám často chodievali ľudia po výplate a kúpili si šáločku, hrnček, pohár. Dnes je človek rád, že z platu zaplatí najpotrebnejšie veci a tí bohatí majú veľa možností, ako minúť peniaze. Ale tí, ktorí majú k starožitnostiam naozaj vzťah, nám zostali dodnes.“

Na Slovensku stoja starožitnosti stále relatívne málo – vec, ktorá stojí v Bratislave päťtisíc korún, stojí o pár kilometrov ďalej v Rakúsku päťtisíc šilingov.