a vzápätí zbadal malinké ružové vtáčatko, ktoré pád prežilo.

"Bolo to holiatko havrana. Vyhladnuté, slabé, len veľký zobák mu trčal z tváre. Mal som starý klobúk, tak som ho doňho dal a vzal si ho domov."

Havran mal šťastie, že sa dostal do rúk človeka, ktorý vedel, čo s ním. Dal ho do tepla a na žranie mu chystal špeciálnu zmes.

"Škrabal som mu hovädzie, do toho vajíčko natvrdo, tvaroh, postrúhanú mrkvu. Spočiatku som mláďa kŕmil po troške každú pol hodinu, a tak sa havran vystrábil a vyrástol z neho nádherný vták."

Ondrej, ako ho pomenovali, skrotol, takže nemusel byť v klietke, ale lietal si po osade v Bodíkoch, kde majú Áčovci chatu.

"Bolo to neuveriteľné zviera, nechcelo sa mi veriť, že vták dokáže s človekom komunikovať ako pes. Napríklad, keď som prichádzal k chate, zatrúbil som a hneď sa na nebi zjavila čierna bodka. Havran priletel ako psík, keď pribehne vítať pána. Hneď mi sadol na plece a začal mi nežne žmoliť ucho. S dcérkou, ktorá bola vtedy maličká, sa zase hrával v piesku. Všetci sa chytali za hlavy, či nemám strach, môže ju ďobnúť do oka. Ja som však vedel, že Ondrej by nikomu neublížil. Veď si ho aj všetci v osade obľúbili. Rád lietal po susedoch, lebo všade mu niečo dobré podstrčili."

Neznamená to však, že s Ondrejom neboli starosti. Ako každý havranovitý vták kradol všetko lesklé.

"Raz sme mali v osade povodeň. Sedeli sme na terase, všade naokolo bola voda, k autu sme sa museli presúvať na člne. Na stole ležali kľúče, keď zrazu priletel havran, schmatol ich a vzlietol nad rozvodnený Dunaj. Len sme naňho bezmocne kričali - Ondríček, nepusti ich. Síce ich napokon pustil, ale našťastie, až keď bol znovu nad betónom."

Vôbec, Ondrej mal zmysel pre humor: "Prevážal som ho v starej škatuli od televízora. Spravil som na nej okienko, aby mohol vykúkať, a pripevnil ju na záhradku na trabanta. Ondrej vytŕčal hlavu ako kukučka z hodín a so záujmom sledoval cestu. Keď ho to prestalo baviť, zaliezol si dovnútra a spal. Raz som potreboval natankovať, tak som zastavil na pumpe a rozšafný pumpár sa mi oprel o auto. Ondrejovi sa to nepáčilo, nenápadne sa vysunul z okna a desať centimetrov od ucha mu tak zakrákal, že pumpár skoro skolaboval."

Ondrej nenávidel cigarety. Len čo zazrel niekde škatuľku, roztrhal ich na franforce. A práve to sa mu stalo osudným.

"Raz som sa išiel potápať do Juhoslávie a Ondreja som zveril susedovi z vedľajšej chaty. Lenže, v osade býval aj jeden nepríjemný pán. Bol to milicionár, presvedčený o svojej dôležitosti. No a Ondro mu ukradol škatuľku marsiek, vyletel s ňou na strechu a začal ju trhať. Ten blázon schytil malorážku a prestrelil mu nožičku. Keď som sa vrátil, našiel som uboleného vtáčika, nožička mu bezvládne visela."

Peter Áč ho hneď vzal k lekárovi, kde mu v narkóze voperovali namiesto dolámanej kosti kovovú výstuž. Lenže noha už nebola funkčná.

"To bolo veľmi zle, lebo havran stojí na jednej nohe a druhou si upravuje perie. Teraz si ho však už nedokázal načechrať, ani ja som mu v tom nemohol pomôcť, takže postupne chradol, slabol a jedného dňa ho zabila mačka. Bolo mi za ním smutno ako za psom."

Áčovci však radšej spomínajú na množstvo veselých historiek, ktoré s Ondrom zažili. Napríklad, ako začal popíjať. "Je známe, že havranovité vtáky majú pozitívny vzťah k alkoholu. Aj Ondrej si rád upil piva. Bola to potvora. Kým sme sedeli pri stole, tváril sa ako neviniatko, no len čo sa človek otočil, prikradol sa k fľaške a toľko ďobal do vrchnáka, až ho zhodil. Potom si fľašu šikovne nahol, potiahol si riadny dúšok a znova sa tváril, akoby nič. Prezradilo ho však, že po pive vždy strašne chrápal."

(bd)