FOTO
Anna Brožková oslávila v januári deväťdesiatjeden rokov. Momentálne síce žije v senickom penzióne pre seniorov, ale iba rok. Dovtedy bývala sama na myjavských kopaniciach. V osade, ktorú tvoria iba dve chalupy a jednu z nich dávno kúpili bratislavskí chalupári. No keby nebolo problémov s nohou, babka by najradšej na svojej milovanej samote zostala dodnes. Veď tam prežila už horšie veci než starobu. Počas druhej svetovej vojny napriek raziám Nemcov a gardistov ukrývala partizánov a amerických vojakov. Štát Kentucky ju za to vymenoval čestnou plukovníčkou, mestečko Hickman admirálkou a čestný diplom jej podpísal aj americký prezident Eisenhower. Napriek všetkým poctám však nikdy v živote nedržala v rukách pravý americký dolár.
Keby sa do blízkosti babky Brožkovej dostal nejaký kapitán či major, musel by zasalutovať. Teraz jej však skôr salutujú babky v penzióne. Aspoň počas rozhovoru nám niekoľkokrát predviedla, ako ich vie zrovnať do pozoru. Lebo, ako to už v podobných domovoch býva, starí ľudia sú osamelí, a tak sa hneď s každým dávajú do reči. Plukovníčka Brožková ich však okamžite zahriakla - my sme predsa jej návšteva! Starenkám sa to síce nepáčilo, frflali si, ale poslušne odtiahli. A tak mohla nerušene rozprávať takmer románový príbeh.
Z neba rovno na kopanice
"Tak odkál by ste to sceli začat?" pýta sa nás babka a usmieva sa popod nos. Nuž asi odtiaľ, ako sa devätnásťročná vydala na laz, kde stáli len dve chalupy. Žila tam s manželom a jeho rodičmi, keď však vyhlásili mobilizáciu, manžel narukoval a gazdovstvo zostalo na krku jej. Vstávala o štvrtej ráno, aby všetko stihla. Dlho však sama nezostala. Keď raz na oblohe zbadala hríbiky dvanástich padákov, netušila, že to práve k zemi plachtia aj jej Američania, ktorým svojou statočnosťou zachráni životy.
Samozrejme, Myjavčanka to takto sentimentálne nerozpráva.
"Čo by sme sa nebáli? My sme mali život ohrozený na každú hodynu, ale nemohli sme si pomoct, moseli sme konat," pragmaticky krčí ramenami.
"Bolo to na samém začátku vojny. Bola sem vtedy na Brezovej u zubára, ked naraz len rozhlas zahlásil - achtung! Akože pozor - ohlasoval nálet. Vybehli sme z čekárne a na nebi videli letadlá. Jedno svícilo. Malo poruchu a vyše Brezovej spadlo. Všetci sme sa dívali, ako išlo k zemi dvanást padákov. Šecko Američani a hneď ich brali partizáni. Jeden z pilotov to neprežil, zhorel, ten je tu pochovaný. Asi dva týdne bolo cicho a potom ich dovédli na kopanice. Poschovávat po ludoch. Jak mal kdo plac, lebo kedysi sedláci neboli žádni magnáši. Došli aj k nám. Mali sme šopu, kde moj robil stolárčinu a sveker tam mal kováčske mechy. Bolo tam nastlánej slamy a hrubé kachle, tam sme ich prechovali, partizánov aj Američanú. Jeden čas ich tam bolo aj tricat."
Upečené vši
Na začiatok dostala Anna Brožková "amíkov" dvoch. Jeden z nich bol Lawrence Cardwell, ktorý sa u nej napokon ukrýval po celú vojnu.
"Privédli ich večer. Dala som im najest a zavédla ich do izby spat. Mala sem pekné duchny, tam som im ustlala. No ráno vstanem, odhrnem duchnu a po plachte išlo sedem vší. Strašne sem sa lakla. Nebohý sveker ale bol v prvej svetovej kdesi v Tyrolách, ani nevím, kde to je, a tam též vši mjeli. Kázal mi šecko prezléct a zakúrit do pece. Ked v peci pohaslo, dala sem tam desky a na ne položila šaty a prádlo. V tej horúčosti sa milé vši upékli. Potom sme Američanom kázali vykúpat sa. Vane u nás nebolo, tak sem im ukázala na drevené škopky, kde sa konopné plátno popelem pralo. Tam sa poumývali."
Pani Anna sa o svojich Američanov vzorne starala. Z domácej vlny uplietla polonahým vojakom teplé svetre, zo zajačích kožiek ušila čapice. Dávala im čerstvo nadojené kravské mlieko a vypekala lokše a koláče.
"Sveker mi vravel, čo vymýšlam, nech jedá čo my. Ked bol on zajatý, nikdo mu nelahodil. Ale mne to nedalo. Robila som lívance, buchty, lokeš posypaný tvarohem se smetanou."
Samozrejme, nerozumeli si, ale vyriešila aj to. V neďalekej dedine mali učiteľku, ktorá dlhé roky žila v Amerike. Vedela teda po anglicky aj po slovensky, tak za ňou pani Anna Larryho zaviedla, aby im tlmočila. Dokonca mu nechala vyrobiť aj slovníček, aby si mohol vypýtať, čo potrebuje.
Razie na dennom poriadku
Zhruba po dvoch rokoch sa muž pani Anny vrátil z vojny, a tak už spoločne zachraňovali cudzie životy a čelili strachu, lebo každú chvíľu im chalupu prehľadávali Nemci alebo gardisti. Aj tak nikdy nikomu neodmietli pomoc.
"Stále bol u nás nekdo schovaný. Len ked sa blížilo nebezpečenstvo, odišli sa ukryt do hory. Raz, to sme ich zrovna mali plnú šopu - aj s muníciou, sa strhel poplach. Dobehla stráž, která byla rozestavená na každej príchodovej cestičke, že idú nemeckí vojaci. Tak ušli do hory. Čakali sme, kedy sa vrátia, ale nechodili. Nakonec som zbehla na susednú kopanicu, čo sa deje. Povedali mi, že Nemci troch Američanov zajali, a tí čo ostali, sú ešte poschovávaní. Vtedy sme tuším jediný raz mali na pár dní pokoj, akurát, že všade okolo domu boli narichtovaní partizáni, že teraz oni postrílajú Nemcov a gardistov. Tí si však už svojich zajatcov ulovili, tak sa ukludnili. Ináč by nás lahko šeckých vystrílali."
Šunka v jarku
Dramatických situácií zažili Brožkovci požehnane. Napríklad, keď mali zároveň v pivnici pod šopou Američanov a hore štyroch nemeckých dôstojníkov a desiatky nemeckých vojakov.
"Boli u nás asi týden, takže Američani museli byt po celý čas zavretí. Inokedy si totiž chodili po hore, zbírali chrobáky, Larry nám aj pomáhal na roli a s koňmi. No teraz furt museli byt dole, na slame, a ja sem im tajne na špagáte spúšťala dole jedlo a vajcá. Chudáci, po celý ten čas nespali, mali jakési pilulky, aby nezadrímali. Aj ja som však bola načisto zmorená. Myslela sem si, že to neprežijem, že nás určite nakonec šeckých postrílajú."
S manželom sa pre istotu pripravili na útek. Kúsok za domom bol vyvalený orech. Zostal po ňom hlboký jarok zapadaný lístím, do neho si ukryli poslednú šunku.
"Moj ju pichel do mecha a zahrabal do teho jarku, že keby sme museli utekat, aby sme mali čo zjest, lebo nemeckí majori furt neodchádzali. Naopak, zrazu len vidím, že k chalupe ide celé nemecké vojsko. Jeden vojak za druhým, dlhá rada, bolo ich tolko, že dom ani nebolo vydzet. A šeci pýtali jest. Už sme nič nemali, len krajíce chleba, lebo práve vtedy k nám prišél pekár a napékol ho plnú pec, jak sa to vtedy robilo. Tak sme im ho krájali, ked naráz pozerám, jeden vojak nese na pleci mech aj s našú šunkú. Ná, reku, už sme my dojedli. No ale, ešte že sa nič horšího nestalo."
Paholok made in USA
Na jedno si pani Anna sťažovať nemôže. Hoci bola široko-ďaleko jediná mladá žena, všetci muži, ktorých schovávala, boli džentlmeni.
"Šeci boli porádni. Partizáni boli vlastne domáci, z okolitých dedín, poznali nás, nič by nám nerobili. A Američani boli radi, že sú skovaní, najedení a v teple. Aj Nemci boli krotkí, daleko lepší jak gardisti. Tí boli najhorší. Nemci nás len vyjedli, ale ostatné nechali na pokoji. Až potom, keď došli Rusi, tí šecko pobrali. Larry mi vtedy povedal, Ančo, ruski nedobrí. Budú rabovat. Dal mi vtedy svoje zlato - retázky, náramky, zlaté hodinky - a kázal, aby sem mu to skovala. Povedal mi, že keby náhodou padel, nech si to nechám. Len prsten, čo mu na konci štúdia dala mama, jej mám poslat do Ameriky a ona sa mi potem odmení, že sem ho skovávala. Dala sem to teda do pohárka a zakopala do zeme. A Larry prežil ve zdraví, tak si šecko zase aj zebral."
Larry si Brožkovcov veľmi obľúbil. Na statku sa mu tak zapáčilo, že si nezainteresovaní mysleli, že je to paholok. Nechcel odísť, ani keď prešiel front. Až keď sa vojna skončila, išiel si do Brezovej pozrieť miesto, kde spadlo jeho lietadlo. Lenže, ako ho tam vojaci zbadali, viac ho na kopanice nepustili. Musel zostať v meste a čakať na veliteľov.
"Nosila sem mu tam aspon koláče, až kým nešel domov, do Ameriky."
Plukovníčka z Kentucky
Po vojne si na odvážnu kopaničiarku v Amerike spomenuli. Od prezidenta dostala diplom a od vlády ponuku, že jej tam zadarmo dajú farmu a dom.
"Nedalo sa ale odíst. Svekruša aj sveker boli starí, nemohli sme ich nechat samých, tak to volajako zaspalo."
Larry jej však pravidelne písal, sem-tam prišiel aj nejaký darček.
"Raz napríklad poslal do Tuzexu deky na kone, inokedy konzervu s morákom. Ked som ale za balík vlny musela zaplatit clo dvetisíc korún, tak sem mu to zakázala. Volal ma aj do Texasu, víte, to je tam dole, pod Newjorkom. Poslal vraj aj peníze na cestu, ale asi ich uchmatla nejaká úradníčka. Nikdy sme ich nevideli."
Po vojne sa Anna Brožková stretla s Larrym ešte raz. Bolo to v roku 1989, práve v záhradke okopávala zemiaky, keď zrazu vidí, po chodníčku prichádza obrovské biele auto.
"Hovorím si, preboha, kdo to k nám ide? Vystúpil nejaký chlap, nespoznala sem ho. No ked ma oslovil, Anna, po hlase sem hned vedela, kdo je to. Vézel si aj tlmočníčku a dal mi zarámované dva dekréty, že sem admirálka a plukovníčka."
Doláre na zadku
Babka pyšne vyťahuje z tašky, ktorú po celý čas zvierala v rukách, fotokópie. Originály má doma v chalupe, momentálne nedobytne zasypanej snehom.
"Tu ich nemožem mať. Hned by zmizli. Každý si myslí, že ket sú to dekréty z Ameriky, majú velkú cenu a aj ja mám nekde schované milióny. Pritom, ja som jakživ nevidela amerického dolára. Až sused mi raz vraví, teta, tak ja vám ich nesem. Boli to bločky, čo na nich v reštaurácii počítajú, čo má kto platit. Na zadku boli vymalované doláre. Tak takéto doláre ja mám," smeje sa babka Brožková. Na chvíľku však zvážnie.
"Len jedno ma mrzí, že keď pred dvoma rokmi Larry umrel, jeho deti mi to nenapísali. Dozvedela som sa to až od našich ludí, čo tam žijú."
V očiach sa jej však zase blyštia šibalské plamienky, keď nám na rozlúčku šepká do ucha:
"Asi sa báli, že by museli dat nejaké koruny, Američane sú lakomí, víte. Né jako ludé z kopaníc."
FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
FOTO
Admirálka a plukovníčka Anna Brožková (vľavo) má pri sebe iba fotokópie menovacích dekrétov. Originály visia na čestnom mieste v jej chalupe na myjavských kopaniciach, ktorá je však momentálne nedobytne zasypaná snehom.
