Keby sa aspoň jedna jediná duša ozvala! Ako keby všetko vymrelo, ako keby celé Rusko obývali nie živé, ale skutočne mŕtve duše. A mne vyčítajú, že Rusko zle poznám! Má ma vari osvietiť duch svätý, aby som sa dozvedel, čo sa robí po všetkých jeho kútoch - a dostal príučok bez učenia?
Nuž ale ako to mám všetko spoznávať ja, spisovateľ, odsúdený už svojím spisovateľským poslaním žiť život pustovníka, navyše ešte chorý a nútený žiť ďaleko od Ruska, ako to mám všetko spoznať? Literáti a žurnalisti ma to nenaučia, veď aj oni sú ako pustovníci, zavretí vo svojich pracovniach.
Spisovateľ má jediného učiteľa - čitateľa. Čitatelia ma však odmietajú poúčať. Viem, že sa budem musieť kruto spovedať Bohu za to, že som nesplnil dôstojne svoje poslanie: viem však aj to, že si to za mňa zodpovedajú aj ostatní. To nehovorím iba tak, Boh mi je svedkom, že to nehovorím iba tak.
(Štyri listy rôznym adresátom
o Mŕtvych dušiach)
Neželám si, aby sa na mojom hrobe stavali kadejaké pomníky a aby sa o takých hlúpostiach, kresťana nedôstojných, vôbec uvažovalo. Ten z mojich blízkych, komu som bol naozaj drahý, postaví mi iný pomník: postaví ho sám v sebe svojou nezlomnou stálosťou v životnom konaní, povzbudzovaním a posilovaním všetkého okolo seba.
Kto sa po mojej smrti stane vo svojej duši lepší, než bol za môjho života, ten dokáže, že ma skutočne miloval, že bol mojím priateľom a tak mi postaví pomník.
(Zo závetu)
