šiel v jeho šľapajach, otcov pátos však nahrádzal iróniou a humorom. Nestal sa však ani psychoterapeutom ruskej duše ako Dostojevskij, ani patriarchom ako Tolstoj, ani sentimentálnym humoristom ako Čechov.

Bol rozprávačom historiek histórie, kronikárom ruskej absurdity. A pritom začínal veľmi ambiciózne. Svojho času prednášal na Petrohradskej univerzite dejiny a dokonca napísal Dejiny sveta. No zatiaľ čo toto, nepochybne veľmi vážené a akademické dielo zapadlo pod prachom času, jeho dejiny ruského malomesta pretrvávajú dodnes.

Predprípravou na toto poslanie bola prvá kniha Večery na samote pri Dikanke, v ktorej spracoval ukrajinský mytologický materiál. Nasledujúci Mirhorod je už typická "gogoľovka". Stretávame sa tu nielen s čítankovým Tarasom Buľbom, ale aj s prevzatými látkami o upíroch (Vij) a banálnych ľudských nedorozumeniach.

To už bol Gogoľ jednou nohou vo fantastike, ktorú rehabilitoval romantizmus. Prízračná atmosféra hmiel a tieňov, v ktorej nie je jasné, čo je skutočné a čo iba preludom, sa objavila v Petrohradských poviedkach. Tvorí ich kolekcia skvostných próz: Nevský prospekt, Portrét, Nos, Bláznove zápisky... Táto fantastika má iný charakter ako fantastické motívy, s ktorými pracoval Západ.

V Rusku bol aj bežný život vždy na pomedzí nereálneho a reálneho, banalita vyúsťovala do absurdity, nezáväzný humor často prechádzal do sentimentu a naopak - uplakanú historku na poslednú chvíľu zachraňuje humor, trpký, čierny, vážny humor ruského človeka. Gogoľovým nesmrteľným vynálezom sa stal "smech skvoz sľozy", smiech cez slzy, ktorý prebrali ďalší ruskí smutní. Osamotene v tomto rade stojí próza Plášť, ktorým prikryl západnú i východnú fantastiku, E.T.A. Hoffmanna a Puškina. Po Puškinovi načrtol ešte zreteľnejšie (čiže hmlistejšie) kontúry Petrohradu, mesta - prízraku, ktorý sa zrkadlí v pouličných kalužiach a odráža v sklách výkladov.

Látku k románu Mŕtve duše poskytol Gogoľovi Puškin, ktorý mu nezištne vyrozprával anekdotu o skutočnom mestečku Bendery, v ktorom žili naozaj mŕtve duše. Mŕtve duše mali byť ruskou analógiou Božskej komédie, s troma dielmi: Peklo, Očistec a Raj. Tretí diel trilógie nestačil Gogoľ dopísať alebo ho, ako tvrdia znalci, spálil v záchvate depresie.

Možno to však bolo sebazachraňujúce gesto spisovateľa, ktorý vytušil, že jeho letora mu zabraňuje líčiť idealistický obraz ruského Neba, ktoré aj tak nikdy neexistovalo. Gogoľ bol obyvateľom pekla, v tých najlepších rokoch svojho života nanajvýš tak očistca. Všetky pokusy vybudovať nebo na zemi na ruský spôsob sa skončili katastrofálne.

Gogoľ je dodnes populárny aj ako dramatik. Jeho komédie Revízor či Ženba sú živé dodnes. Gogoľ však nechcel byť zabávačom. Jeho nahnevaný výkrik "Komu sa to smejete, sami sebe sa smejete!" dodnes zaznieva nad povrchnou zábavou, ktorá sa vydáva za humor.

Ukázalo sa, že Nikolaj Vasilievič Gogoľ bol nielen kronikárom svojej doby, ale aj vizionárom, ktorý mnohé predpovedal. Aj dnes sú mŕtve duše (alebo biele kone?), aj dnes sa so strachom očakáva príchod Revízora, pred ktorým sa trasú všetci tí, čo nemajú čisté svedomie.