Mária Košútová sa posunkovú reč naučila pri svojich nepočujúcich rodičoch. Dnes pre nepočujúcich tlmočí televízne správy, chodí s nimi na súdy, úrady či k lekárovi. Na snímke ukazuje začiatok gesta pre výraz posunková reč. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL

Deti nepočujúcich rodičov dobre poznajú svet ticha.

Patrila medzi ne aj MÁRIA KOŠÚTOVÁ, ktorá sa už ako malé dievča stala tlmočníčkou svojej mamy i otca. Tlmočila im svet zvukov, ktorý na rozdiel od nich mohla spoznať. Dnes rozumie obom svetom rovnako dobre, a tak slovenčinu tlmočí do posunkovej reči, napríklad v televíznych správach.

Ako si spomínate na detstvo s nepočujúcimi rodičmi?

"U nás bývalo vždy hlboké ticho. Bola som jedináčik, nemali sme rádio, prvý televízor sme si kúpili, keď som mala desať rokov. Preto som priam vyhľadávala spoločnosť počujúcich, často som chodila k susedom, kde sa veľa rozprávalo, hralo. Rodičia mi dali všetko, čo mohli, no prvé slová a správnu výslovnosť som sa musela učiť u príbuzných."

Ako ste sa s rodičmi dorozumievali?

"Od malička som bola zvyknutá na ich jednoduchú gramatiku a posunkovú reč. V písomnej komunikácii som sa im prispôsobovala, hlavne v odkazoch, ktoré boli veľmi stručné a gramaticky nesprávne, presne tak, ako to hovorili oni. Napríklad: ,Mária išla mesto, večer prídem možno sedem hodín.' Raz som takýto odkaz nechala za sklom v kuchyni a kým som bola v meste, prišla k nám moja učiteľka a chyby na papieriku mi poopravovala červenou ceruzkou. Na druhý deň mi v škole vytkla, ako môžem takto písať, veď v škole to nerobím, a ja som jej celú prestávku vysvetľovala, prečo to robím. Ako dieťa som niekedy aj nesprávne pomenúvala pojmy. Napríklad hmle som dlho hovorila hamala, tak, ako som sa to naučila od rodičov. Našťastie, pomáhala mi spolužiačkina mama, kontrolovala ma v čítaní, neskôr aj v písaní."

Je posunková reč pre vás prirodzeným spôsobom komunikácie?

"Áno, medzi nepočujúcimi som akoby jednou z nich. Aj bežne rozkladám rukami. Po vysokej škole som začínala ako učiteľka u nepočujúcich na učňovke v Kremnici. Bolo to ešte v časoch, keď sa u nás nesmelo posunkovať. Celá úroveň vzdelávania nepočujúcich bola vtedy postavená iba na artikulačnom rozprávaní, na odzeraní z úst. Riešila som to tak, že som chodila po triede s rukami za chrbtom, aby mi počas vysvetľovania stále nelietali. Bolo mi ťažko neposunkovať, keď som vedela, že mi tak žiaci lepšie rozumejú. Neskôr sa to zmenilo, ale to som už z Kremnice odišla pracovať do Bratislavských elektrotechnických závodov, kde v tom čase pracovalo asi stodvadsať nepočujúcich. Tam som robila tlmočníčku v pravom slova zmysle každý deň."

Je dieťa nepočujúcich rodičov lepším tlmočníkom než dieťa počujúcich?

"Má to jednoduchšie v tom, že vyjadrovanie v posunkoch je mu prirodzené, takže si vie lepšie poradiť. Keď si niekedy nespomeniem na správny posunok, určite mi napadnú aspoň štyri ďalšie, ktorými nepočujúcemu rovnako zrozumiteľne vysvetlím, čo potrebujem. To je aj výhodou pri tlmočení správ v televízii. Striedame sa tam šiesti a všetci máme nepočujúcich rodičov."

Ako sa vám tlmočia správy do posunkovej reči?

"Človeku, ktorý počúva správy, sa možno ani nezdá, aké šialené tempo reči majú moderátori. Do ich textu nemám možnosť vopred nazrieť, postavím sa pred kameru a idem. Pritom musím dbať na to, aby som posunkami nepočujúcich nezmiatla. Jeden posunok môže mať totiž viac významov a ja dopredu neviem, kam sa bude myšlienka uberať. Okrem toho, v slovenčine sú slová, ktoré majú viac významov a každý z nich má svoj posunok - napríklad Zem ako zemeguľa, zem ako pôda pod nohami."

Rozumejú nepočujúci spravodajstvu dobre?

"Majú s tým problém. Často posunkujeme, akoby nás naháňali, nemôžeme sa zastaviť a niektoré veci dôkladne vysvetliť. Ale aj tak majú správy ohlas a sleduje ich prevažná väčšina nepočujúcich. Zrejme nestíhajú zachytiť všetko, ale to sa často stane aj počujúcim."

Ako sa v správach vyjadrujú posunkami napríklad krajiny?

"Slovensko sa ukazuje so zdvihnutými ukazovákmi, začína sa oboma rukami od čela - dlane smerom k očiam a každá ruka na opačnú stranu smerom dozadu. Znázorňuje sa vlastne akýsi klobúk, niektorí hovoria, že detviansky širáčik. A napríklad Mexiko sa vyjadrí pohybom jednej ruky, ukazovákom okolo hlavy - akoby mexické sombrero. Na Nemecko poznám dva posunky. Prvý - vztýčený ukazovák, ktorý akoby ukazoval špic na prilbe - zrejme pruského vojaka, druhý - palec a ukazovák ukazujú smer od nosa dolu, do boku, trochu otáčavým pohybom. Niečo ako Hitlerove fúzy."

Ako rozvíjate svoju posunkovú reč?

"Predovšetkým v komunikácii s nepočujúcimi. Posunková reč sa u nás - detí nepočujúcich rodičov - dodnes prenáša ako ľudová rozprávka. Naučili sme sa ju ako ďalší materinský jazyk. Nové posunky som sa naučila aj na školeniach tlmočníkov. Dnes existuje aj učenie pomocou videokaziet. A ešte máme frekvenčný slovník posunkovej reči, no ten samoukovi veľa nepovie. Môj manžel mi raz chcel spraviť radosť a keď som sa po správach vrátila domov, hovorí mi - už jeden viem, pozeraj na mňa. A začal sa oboma rukami oblápať. Nerozumela som, hoci mi to päťkrát zopakoval. Nakukla som do slovníka a zistila, že chcel stvárniť víno. Smer šípok síce dodržal, ale namiesto celých rúk bolo treba použiť iba prsty a zápästie."

Čo je ešte pri posunkovej reči dôležité?

"Vyžaduje si napríklad mäkké, ohybné ruky. Ani by ste neverili, aký to môže byť problém. Na kurzoch často stretávame ľudí, ktorí zisťujú, že svoje ruky vôbec nepoznajú."

Odlišuje sa posunková reč v jednotlivých jazykoch?

"Posunková reč je prirodzený jazyk všetkých nepočujúcich. Existuje však ešte takzvaná posunkovaná reč, ktorá sa viaže na príslušný jazyk a jeho gramatiku. Posunkovanú slovenčinu, spojenú s odzeraním z úst, používame aj v televízii."

Takže ak sa stretnú dvaja nepočujúci cudzinci, dorozumejú sa?

"Podľa mojich skúseností áno. Na dovolenkách som stretla nepočujúcich z Francúzska, Nemecka, Španielska, Talianska, Ruska, Turecka, Tuniska aj Etiópie a dohovorili sme sa. V zahraničí si dokonca posunkovou rečou pomôžem aj medzi počujúcimi. Napríklad raz na dovolenke v Taliansku som poslala manžela kúpiť vajíčka. Vrátil sa, že nie sú. Potom išla dcéra, vraj to skúsi s nemčinou, keď otec s angličtinou nepochodil. Tiež prišla naprázdno. Tak som išla ja, ukázala som štyri prsty a posunok ,rozklepnutie vajíčka' - mimochodom iný, ako sa používa u nás. A predavačka doniesla zo skladu štyri vajíčka."

Je podľa vás sluchové postihnutie vážnejšie ako napríklad zrakové?

"Každé postihnutie je iné. Na nepočujúcom človeku jeho hendikep na prvý pohľad nevidno, takže sa často podceňuje. Skúste si však zapchať uši tak, aby ste nič nepočuli, alebo vypnúť zvuk na televízore. Niektoré mamičky nikdy nepočujú svoje deti hovoriť. Ale na druhej strane - viete sa rozprávať cez okno električky tak, aby vás nikto nepočul?"

Sú nepočujúci schopní vnímať súvislosti tak ako počujúci?

"Môžem to hodnotiť iba podľa seba. Keď mám dostatok času, dokážem nepočujúcemu vysvetliť veci dopodrobna a som si istá, že to pochopil. Veľmi dôležité je to napríklad na súde. Nemôžem si dovoliť pretlmočiť mu niečo s tým, že mi nerozumie. Radšej vysvetlím viackrát, na viac spôsobov, lebo ide o to, aby ho protistrana brala ako rovnocenného partnera."

Čo je podľa vás ich najväčším hendikepom?

"Sú ukrátení o prísun nových informácií, ktoré sú pri riešení mnohých problémov veľmi dôležité. To, čo sa môžu dozvedieť v novinách, pomocou titulkov alebo tlmočenia v televízii, im nestačí. Navyše, ich vzdelanostná úroveň je rôzna, problémy majú hlavne starší, napríklad generácia mojich rodičov. Hoci vedia čítať, mnohým pojmom neporozumejú. Pritom, keď sa s nimi stretávam v súkromí, sú vždy veľmi zvedaví, vypytujú sa na politickú situáciu, mediálne kauzy. Napríklad u starších manželov, ktorých navštevujem, strávim vždy aspoň dve hodiny. Najprv pánovi vysvetľujem, kto čo v politike povedal a prečo, potom neznáme pojmy z dennej tlače, jeho manželke zase tlmočím telenovelu, a nakoniec preberieme spoločné témy. Inak, práve tohto pána - krajčíra spomína Július Satinský vo svojej knihe ako výborného majstra svojho remesla a vtipného človeka."

Aký je vzťah tlmočníka a nepočujúceho?

"Je založený na dôvere a porozumení. Riešia spolu rôzne citlivé, osobné záležitosti na úradoch či u lekárov. Aj ja mám svoj okruh nepočujúcich, ktorí si ma nájdu a prídu sa poradiť. Neviem ich odmietnuť, vždy mám pred očami svojich rodičov. Spoznala som veľa komplikovaných osudov a potvrdzuje sa mi, že tlmočníkov naozaj potrebujú. A tých je stále málo."