z ich pier slová doplnené posunkami a prstovou abecedou. Niektoré deti nehovoria vôbec, iné rozprávajú celkom pekne, behajú s načúvacím aparátom alebo bez neho.

Základnú internátnu školu pre sluchovo postihnutých v Bratislave na Hrdličkovej ulici dnes navštevuje asi sto detí. "Kedysi ich bývalo viac, no v posledných rokoch sú všetky deti, ktoré sú schopné dobrej komunikácie, integrované v bežných školách. Dnes tu máme väčšinou nepočujúce deti nepočujúcich rodičov, nedoslýchavé deti, a potom také, ktoré sú často postihnuté nielen sluchovo, ale aj mentálne, napríklad dysgrafikov alebo autistov," hovorí riaditeľka Gizela Flikingerová, ktorá pôsobí na škole tridsaťpäť rokov.

Nepočujúce deti sa učia všetko, čo aj počujúce, akurát učivo je zredukované. Ich slovná zásoba je slabšia, vyžadujú si individuálny prístup. V triede ich je najviac osem a každé z nich niekoľkokrát do týždňa navštevuje logopedickú poradňu. Deti vo všeobecnosti inklinujú viac k výtvarnej, telesnej a hudobnej výchove a obľubujú tanec. "Neučíme sa hudbu tak ako na bežnej škole, skôr sa zameriavame na existenciu zvuku, snažíme sa ho identifikovať," hovorí riaditeľka. V učebni hudobnej výchovy majú pódium, na ktorom sú zospodu namontované reproduktory, aby deti cítili vibrácie. Cvičia si zmysel pre rytmus a skúšajú tanečné kreácie.

"Naše deti, napriek svojmu hendikepu, podľahli napríklad aj eufórii SuperStar. Vizuálne atraktívne televízne programy ich zaujmú rovnako ako iné deti. A veľmi holdujú športovým programom."

Kým v minulom režime sa presadzovala výlučne výučba odzeraním z úst, v posledných rokoch začali na škole pôsobiť aj kvalifikovaní nepočujúci učitelia, ktorí môžu s deťmi komunikovať aj posunkami. "Vďaka schopnosti odzerať môže nepočujúci lepšie komunikovať s počujúcim, ktorý neovláda posunkovú reč. No posunková reč zase obohacuje jeho možnosti porozumenia," hovorí riaditeľka.