Časté logopedické cvičenia pred zrkadlom sú nevyhnutnou súčasťou rozvoja komunikácie u nepočujúcich. FOTO SME - PAVOL MAJER
Nemajú sluch, a tak ich vlastný hlas neposlúcha. Často si ich všimneme, až keď začujeme neartikulované zvuky a namiesto slov vidíme gestá. Mnohí z nich nikdy nič nepočuli a ani nezačujú. Cítia vibrácie a chápu rytmus, no nevedia, ako znie hlas ich blízkych. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie je hluchota ťažší hendikep ako slepota - považuje sa za druhé najťažšie postihnutie po mentálnom. Odhaduje sa, že nepočujúcich je na svete okolo sedemdesiat miliónov. Z nich len polovica žije aktívne - má vzdelanie, prácu, žije spoločenským životom. A potom sú tu ešte sluchovo postihnutí, ktorých je niekoľkonásobne viac.
Na Slovensku má problém so sluchom približne 350 000 ľudí. Predpokladá sa, že viac je tých, ktorí sluch stratili postupne. "Hluchota je vážna civilizačná choroba. Problémy so sluchom má dnes už každé tretie-štvrté dieťa," hovorí špecialistka Katarína Brázdovičová.
Titulky nestačia
Kontakt nepočujúcich a sluchovo postihnutých s okolím je komplikovaný. Komunikujú cez odzeranie z úst, písaný text, pomocou načúvacieho prístroja alebo posunkovej reči.
Odzeranie z úst si však vyžaduje veľké sústredenie, takže nemôže fungovať dlhodobo. Písaný text zase často nezodpovedá vzdelanostnej úrovni nepočujúceho. Načúvacie zariadenia v ušiach zďaleka nenahradia sluch na sto percent. A posunkovú reč ovládajú na rozličnej úrovni iba počujúce deti nepočujúcich rodičov, sami nepočujúci a ich najbližšie okolie. "Nepočujúci sa bežne stretávajú s neochotou, netrpezlivosťou a nerešpektovaním svojho postihnutia," hovorí Katarína Brázdovičová, ktorá vedie aj časopis pre sluchovo postihnutých. "Chýbajú im informácie, sprostredkované v prijateľnej forme. Nestačia televízne programy v posunkovej reči alebo skryté či otvorené titulky."
Radšej pokuta ako hluchota
Odborníci uznávajú, že riešenie problému nepočujúcich za dvadsať rokov pokročilo, ale ich možnosti študovať, vzdelávať sa a nájsť si perspektívnu prácu sú stále oklieštené. Pred rokom 1989 mohli síce získať najviac maturitu, ale nemali problém zamestnať sa. Pracovali v rôznych závodoch, odevných, priemyselných či invalidných družstvách. Dnes zákon hovorí o chránených dielňach či pracoviskách, no podniky ich väčšinou nezakladajú. V ústrety nepočujúcim u nás výrazne vychádzajú iba dve veľké firmy - Volkswagen a Makyta Púchov.
"Firmám sa nechce riešiť komunikačné bariéry, radšej zaplatia pokutu, než by zamestnali zdravotne postihnutého človeka," hovorí Ľubica Šarinová, riaditeľka Úradu Slovenského zväzu pre sluchovo postihnutých.
Právo študovať, ale ako
Väčšina nepočujúcich študuje na špeciálnych stredných odborných učilištiach. Hoci zákon im zaručuje možnosť štúdia na vysokej škole, prax je iná - o vysokoškolskom diplome môžu mnohí iba snívať.
Najviac študentov so sluchovým postihnutím mieri na Katedru špeciálnej pedagogiky na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Za posledných štrnásť rokov ich tu vyštudovalo jedenásť. Je to stále málo, a to aj preto, že nepočujúci sa o štúdiu rozhodujú zväčša neskoro a vyberajú si len programy, na ktorých už predtým študovali iní sluchovo postihnutí.
"Ak chcú študovať na vysokej škole, musí im pomôcť rodina," hovorí Darina Tarcsiová, ktorá na katedre učí a sluchovo postihnutých koordinuje. "Okrem toho potrebujú osobných asistentov." Problémom však je, že máloktorí asistenti ovládajú posunkovú reč. A ak aj ovládajú, nepoznajú odbornú terminológiu, takže učivo nedokážu vyposunkovať. Posunkovú reč sa nemajú kde u nás naučiť, pretože na Slovensku ako samostatný predmet neexistuje.
Menšinová reč
Organizácia spojených národov vyhlásila posunkovú reč za menšinový jazyk. U nás sa vyučuje iba ako súčasť špeciálnej pedagogiky. Jej absolventi - učitelia ju potom využívajú väčšinou len v komunikácii so žiakmi v špeciálnych školách so sluchovým postihnutím. Aj preto je u nás akútny nedostatok tlmočníkov posunkovej reči. Vzdelávajú sa v rámci kurzov organizovaných občianskymi združeniami, ktoré pracujú pre nepočujúcich. Okrem tlmočníctva sa zameriavajú napríklad aj na skryté titulkovanie či na klubovú činnosť pre nepočujúce deti.
