Režisér Miroslav Janek hovorí, že je to jednoducho film, nie reklama na divadlo. A to Matěj a Petr Formanovci uvítali: „Nikdy sme propagačný leták nechceli! Toto je najlepšia cesta, ako prinajmenšom päťdesiatim ľuďom pripomenúť radosť, ktorú prežili.“

Tá päťdesiatka ľudí je spojená s projektom, ktorý Formanovci spolu s kolegami zo zahraničia uviedli v rámci akcie Praha 2000 a potom aj v iných krajinách: počas deväťdesiatminútovej plavby na lodi vždy zohrali inscenáciu na motívy rozprávkovej feérie Alexandra Grina Nachové plachty. Ale vecné fakty aj výsledná podoba predstavenia vo filme chýbajú - hlavné sú pocity, nálady, sny. „Od začiatku som nechcel nejaký názorný dokument. Všetko vychádza zo situácií, textov, obrazov bez toho, aby výsledok od diváka vyžadoval znalosť onoho divadelného či literárneho zázemia,“ hovorí Janek.

Postupný vznik projektu bratov Formanovcov vrátane prestavby lode zaznamenával desať mesiacov malou kamerou. „Divadelníci majú sklon k hravosti a predvádzaniu a to je pre filmárov výhoda. Tiež uvítali, keď mi mohli medzi celodenným natieraním a pribíjaním zahrať minútovú scénku,“ hovorí Janek.

Ak nie sú Nachové plachty klasickým dokumentom, o čom hovoria? Podľa tvorcov o námorníckej túžbe, volaní diaľok, láske a slobode, o ľuďoch, ktorí sú ešte schopní spoločne snívať a uskutočniť romantický sen. Na otázku, či je taký pocitový zážitok prenosný na divákov, Janek odpovedá: „Som presvedčený, že áno, len neviem, či sa mi to podarilo. Ale samotný proces je pre mňa podstatnejší než výsledok a považujem za obrovské šťastie, že som mohol byť pri tom.“ (kul, čtk)